Spravodaj

Pilot amerického bombardéra, poručík Wendell Bradford Terry, bol v roku 1944 na misii s cieľom bombardovať francúzsky most a spomaliť Hitlerovu armádu. Jeho lietadlo sa však ocitlo pod nepriateľskou pozemnou paľbou, dostalo priamy zásah a poručík Terry len tak tak prežil trýznivý zoskok padákom, aby sa potom na Vianoce ocitol v nemeckom zajateckom tábore.

Betónovú miestnosť s rozmermi 5 × 7 metrov tam zdieľal s ďalšími 23 vojnovými zajatcami. A všetkých týchto mužov čakali naozaj smutné Vianoce. Na hlinenej podlahe, bez tepla, ktoré by ich ochránilo pred krutou zimou, a s jedným malým oknom... Aké zázračné okamihy by ich tu asi mohli stretnúť? To dnes vieme vďaka denníku, ktorý dostal Terry od Červeného kríža a do ktorého si zapísal všetko, čo sa potom na Štedrý deň roku 1944 stalo.

Balíčky s prekvapením od Červeného kríža

Na Vianoce roku 1944 bolo jasno a krutý chlad zaliezal až do špikov kostí. Uhlie do krbu nebolo a Terry aj jeho spoluväzni bojovali o prežitie. Už skôr zhromaždili z okolia táborového dvora každý kúsok dreva alebo čokoľvek, čo horelo. Vykopali malú dieru uprostred hlinenej podlahy svojej cely a postavili si ohnisko. Chúlili sa pri ňom a snažili sa udržať v teple aj v dobrej nálade, ako sa len dalo. Spievali koledy a so slzami v očiach si rozprávali príbehy o Vianociach doma. Svojím spôsobom im to zdvihlo morálku a chvíľkami dokázali zabudnúť na zúfalstvo a biedu.

Skoro ráno na Štedrý deň nariadil veliteľ tábora všetkým väzňom, aby sa zhromaždili na dvore. Zabalení do čohokoľvek, čo našli, sa natesnali k sebe, keď v tom im nemecký dôstojník oznámil, že tábor práve obdržal zásielku balíčkov Červeného kríža zo Spojených štátov. Väzni prepukli do bujarého jasotu.

Vianočná tombola

Radosť ich však rýchlo opustila, keď veliteľ vysvetlil, že balíčkov nie je dosť pre všetkých. Ani zďaleka. V skutočnosti boli len dva na každú budovu s 250 väzňami. A boli to malé darčekové krabičky, ktoré sa nedali nijako rozdeliť. Veliteľ preto prišiel s riešením, že usporiadajú tombolu. Všetci väzni napísali na papierik svoje mená a z klobúka potom vyšší dôstojníci z každej väzenskej budovy dve mená vytiahli. Jedným z nich bol Terry.

Ako zdieľať tak málo s toľkými ľuďmi?

Čo urobiť s potravinami, ktoré Terry práve dostal? Hneď ich zjesť? Takmer 6 mesiacov nemal nič sladké. Ale čo ostatní? Boli to jeho spoluväzni, priatelia. Zdieľali jeho trápenie, hlad a mráz vo dne aj v noci. Tiež im chýbali rodiny. Aj oni túžili po domove, teple a bezpečí. Ale počas tohtoročných Vianoc im nezostala žiadna radosť. A keby všetko zjedol sám, nezostalo by im už vôbec nič.

A potom mu to došlo. Už vie, ako zdieľať tak málo s toľkými mužmi. Terry si uvedomil, že s cukrom, čokoládou a sušeným mliekom by mohol vyrobiť čokoládový fondán.

Vôňa čokolády vykúzlila na tvárach väzňov úsmev

Doma si sotva niečo také doprial a tu to bol naozajstný luxus. Ba čo viac! Fondán by im dokonca mohol pomôcť prežiť. Kvôli nedostatku jedla si totiž nebol vôbec istý, kto z nich prežije do jari.

A tak sa na prekvapenie všetkých pustil Terry do práce. Otvoril plechovku so sušeným mliekom, zmiešal ju s vodou a nalial do malého kastrólika, ktorý mali v izbe. Plechovku potom rozrezal, vyrovnal na štvorcový kus plechu a opatrne prehol jeho okraje nahor, čím vytvoril malú zapekaciu misku. Do mlieka pridal cukor, dva štvorčeky čokolády a kastrólik nechal zahrievať na plameňoch malého ohňa uprostred ich špinavej podlahy. Ako sa mlieko ohrievalo, čokoláda sa začala rozpúšťať. Terry pomaly, opatrne miešal zmes, až sa vzduchom začala šíriť prvá slabá vôňa čokolády. Miestnosť naplnili vzrušené výkriky.

24 plátkov fondánu, ani o kúsoček menej alebo viac

Keď sa čokoláda rozpustila, Terry zmes premiešal a nalial do svojej provizórnej misky. Muži sledovali, ako tmavohnedá tekutina začína tuhnúť, čo išlo v studenom vzduchu pomerne rýchlo. Nakoniec Terry vzhliadol ku kruhu tvárí a ticho predniesol: „Myslím, že je to pripravené.”

Terry vytiahol z police malý nožík, sklonil sa nad misku a dával veľký pozor, aby nakrájal fondán na rovnako veľké kúsky - presne 24 štvorčekov. Muži na Terryho užasnuto pozerali. Miska nebola väčšia ako ich dlaň. Každý štvorček bol sotva ako jeden prst, a napriek tomu... Terry sa chystal rozdeliť s úplne všetkými. Pozrel od misky a oči mu žiarili potešením. „Veselé Vianoce,” povedal ticho.

Okamih, na ktorý sa nezabúda

Keď Terry opatrne pokladal každý malý štvorček na konček prsta alebo do dlane spoluväzňa, jeho srdce búšilo vďačnosťou a radosťou. Tu bol malý čokoládový poklad, kúsok vianočnej radosti v izbe nemeckého zajateckého tábora. Kto by tu mohol snívať o takom darčeku?

„Veselé Vianoce,” bolo počuť znova a znova. Muži sa objímali, podávali si ruky a priali si krásne sviatky. Vďaka nezištnosti jedného človeka bolo 23 ďalších mužov naplnených na Štedrý deň vďačnosťou a láskou. Hoci boli na osamelom a zúfalom mieste, ďaleko od domova a odlúčení od svojich milovaných. Kto vie, ako dlho ešte...