Spravodaj

Bitka pri Solferine a vznik Červeného kríža

Dejiny Červeného kríža sa začali písať v polovici devätnásteho storočia. Švajčiarsky obchodník Henri (tiež Henry) Dunant v roku 1859 cestoval kvôli obchodným záležitostiam na sever Talianska. K jeho nešťastiu vtedy vypukla vojna medzi Francúzskom a Rakúsko-Uhorskom o severné Taliansko. Dunant sa nachádzal v Solferine pri Verone práve v čase, keď sa tu odohrala rozhodujúca bitka celej vojny, ktorá bola so svojimi 40 000 mŕtvymi a zranenými najkrvavejšou európskou bitkou od bitky pri Waterloo. Armádna medicína bola v tom čase v začiatkoch a prakticky jediným bežne vykonávaným zákrokom bola amputácia končatiny. Dunant bol tým, čo videl, zhrozený a okamžite začal spolu s miestnymi obyvateľmi organizovať humanitárnu pomoc. Dokonca vynaložil vlastné prostriedky na nákup potravín a zdravotníckeho materiálu a presvedčil víťazných Francúzov, aby prepustili zajatých rakúskych lekárov. Neskôr sa Henri Dunant stal prvým laureátom Nobelovej ceny za mier.

Po návrate do Ženevy napísal Dunant knihu Spomienky na Solferino, v ktorej odsúdil vtedajšie spôsoby vedenia vojny. Nakoniec spolu s ďalšími štyrmi Švajčiarmi založil 17. februára 1862 Medzinárodný výbor Červeného kríža (skrátene Červený kríž). Znak organizácie vznikol obrátením farieb švajčiarskej vlajky. Hlavným cieľom novej organizácie bolo školenie dobrovoľníkov, ktorí by poskytovali zdravotnú pomoc vo vojnových konfliktoch. Členovia Červeného kríža sa tiež mali snažiť presvedčiť veľmoci, aby prijali medzinárodné vojnové právo. Veľmi dôležitou sa neskôr stala aj ochrana civilistov a vojnových zajatcov. Hlavným pravidlom organizácie dodnes zostáva neutralita a pomoc tým, ktorí ju potrebujú, bez ohľadu na rasu, národnosť alebo náboženstvo. Prvý veľký úspech zaznamenal Červený kríž už o dva roky neskôr, keď 12 štátov prijalo prvú Ženevskú konvenciu, ktorá poskytovala zraneným a lekárom neutralitu a ochranu podľa medzinárodného práva. V krajinách, ktoré túto zmluvu podpísali, začali vznikať národné organizácie Červeného kríža. Dnes ich existuje 191 (v moslimských krajinách pôsobí Červený kríž pod názvom Červený polmesiac a v Izraeli ako Červená hviezda).

Červený kríž počas svetových vojen

Prvou veľkou skúškou funkčnosti Červeného kríža bola prvá svetová vojna. Preslávili sa najmä sestry Červeného kríža, ktoré slúžili v lazaretoch na všetkých frontoch. V roku 1914 bola v Ženeve pod správou Červeného kríža založená Agentúra pre vojnových zajatcov, ktorá zajatcom poskytovala materiálnu pomoc a umožňovala im korešpondenciu s blízkymi. Červený kríž bol v roku 1917 ocenený Nobelovou cenou za mier, ktorá bola jedinou udelenou počas celej vojny. Po uzavretí mieru v roku 1918 však vnútri Červeného kríža došlo k prvým rozporom, pretože niektoré národné organizácie sa snažili osamostatniť prostredníctvom tzv. Ligy organizácií Červeného kríža. K znovuzjednoteniu a pevnému rozdeleniu právomocí medzi Ligou a Medzinárodným výborom došlo v roku 1928. V medzivojnovom období organizácia rozšírila pôsobnosť aj na obete prírodných katastrof.

Počas druhej svetovej vojny sa Červený kríž stal jednou z kľúčových svetových humanitárnych organizácií. Napriek tomu je toto obdobie spojené aj s najväčším zlyhaním organizácie – Červený kríž totiž nedokázal donútiť nacistov, aby umožnili humanitárnu pomoc pre židovských väzňov. Delegácii Červeného kríža bolo iba umožnené navštíviť v júni 1944 Terezín. Ghetto však bolo predtým zámerne „skrášlené“ a poslúžilo ako zásterka pre skutočný holokaust. Vedúci delegácie Maurice Rossel dokonca vo svojej neskoršej správe uviedol, že Židia v Terezíne sú šťastní a žiadna deportácia im nehrozí.
Po zverejnení svedectva dvoch slovenských Židov, ktorým sa podarilo utiecť z Osvienčimu, sa Červený kríž stal terčom medzinárodnej kritiky. Napriek tomu však mala táto organizácia nespochybniteľný podiel na pomoci zraneným a vojnovým väzňom. V roku 1944 bola Červenému krížu udelená druhá Nobelova cena za mier.

Súčasnosť Červeného kríža

Zdravotníci a ďalší pracovníci Červeného kríža sa zapojili do takmer každého moderného konfliktu. V roku 1963 bol Červený kríž ocenený treťou Nobelovou cenou za mier, čo sa zatiaľ nikomu inému nepodarilo. Po rozšírení do islamských krajín v deväťdesiatych rokoch bol Červený kríž oficiálne premenovaný na Medzinárodnú federáciu spoločností Červeného kríža a Červeného polmesiaca (IFRC). Organizácia dodnes zostáva mimovládna a neutrálna, pričom financie získava predovšetkým z darov. Približne 93 % rozpočtu Červeného kríža je využívaných na pomoc potrebným, zvyšok slúži na platy zamestnancov a chod veliteľstva Červeného kríža v Ženeve. Organizácia zamestnáva vyše 18 000 ľudí. Jej členovia často vycestujú aj do najnebezpečnejších oblastí sveta, a to neozbrojení. Niekoľkokrát sa už, žiaľ, stalo, že člen Červeného kríža bol zabitý v boji, aj keď by mal byť teoreticky chránený Ženevskými dohovormi. Naposledy sa tak stalo v septembri 2024, keď traja pracovníci Červeného kríža zahynuli v ukrajinskom Donecku po tom, čo bolo zbombardované centrum pomoci.