Hiró Onoda je dodnes v rodnom Japonsku symbolom starej japonskej oddanosti a vytrvalosti. Tento muž odmietol uveriť v kapituláciu Japonska a 22 rokov pokračoval vo svojej osobnej partizánskej vojne na Filipínach. Po celý čas pevne veril, že kapitulácia Japonska je iba výmyslom americkej propagandy.

Vychovaný na boj za cisára

Hiró Onoda sa narodil v roku 1922 v dedine Kamekawa na juhu ostrova Honšú. Pochádzal zo siedmich detí, jeho otec bol obchodník. Bol vychovaný v konzervatívnom duchu a šintoistickej viere. Do cisárskej armády sa prihlásil hneď po dovŕšení 18 rokov, čo mu umožnilo získať miesto v polocivilnej firme pôsobiacej v okupovanom čínskom Wuchane. Do aktívnej služby bol povolaný v roku 1942.

Po absolvovaní základného výcviku bol na odporúčanie nadriadených vyslaný do výcvikového centra Nakano neďaleko hlavného mesta, konkrétne do sekcie pre výcvik spravodajcov a odborníkov na nekonvenčné spôsoby boja. Dva roky sa tam učil sabotážam, diverzným akciám a propagande. Súčasťou výcviku bola samozrejme aj politická výchova, v ktorej boli kadeti poučovaní o nadradenosti Japonska a božskom pôvode cisára. V decembri 1944 bol ako poručík druhej triedy vysadený na Filipínach, konkrétne na ostrove Lubang. Tento ostrov, ležiaci západne od hlavného mesta Manila, má rozlohu 125 km² a počas druhej svetovej vojny bol obsadený japonskou armádou. Poručík Onoda mal v prípade americkej invázie za úlohu zničiť prístav a letisko. Okrem základnej výzbroje si so sebou priniesol aj samurajskú katanu a dýku od matky, určenú na spáchanie samovraždy v prípade bezvýchodiskovej situácie.

Wikipedia: Jedna z pláží na ostrove Lublang, kde Onoda strávil
takmer 30 rokov.

Nič len propaganda

Ostrov bol čoskoro napadnutý a obsadený americkou armádou. Onodovi miestni (a pravdepodobne rozumne zmýšľajúci) nadriadení zakázali vykonať sabotáž. Nakoniec však dostal od svojho dôstojníka Jošima Tanigučiho osudný rozkaz: stiahnuť sa do vnútrozemia a pokračovať v partizánskom boji až do odvolania.

Onoda sa teda spolu s tromi vernými podriadenými stiahol do džungle vo vnútrozemí ostrova. Okrem Onodu tvorili jeho záškodnícku skupinu ešte vojak Yuichi Akatsu, desiatnik Shōichi Shimada a nižší dôstojník Kinshichio Kozuka. Táto štvorica prežívala na kokosoch, banánoch a ukradnutých potravinách. Po kapitulácii Japonska boli na ostrov zhodené prejavy japonských generálov a japonské noviny. Poručík Onoda ich dlho starostlivo študoval a nakoniec ich odmietol. Označil ich za produkt americkej propagandy, ktorá sa ich len snaží vylákať z úkrytu.

Getty Images: Brat sa snaží presvedčiť Onodu ku kapitulácii, 1972.
Postupne sa všetci stávali uzavretejšími a paranoidnejšími a pod Onodovým vedením začali organizovane škodiť „nepriateľovi“. Týmto „nepriateľom“ však boli iba filipínski dedinčania, ktorí ich považovali (a dodnes považujú) za zlodejov a vrahov. O ich skutočnom poslaní sa svet dozvedel až v roku 1950, keď sa vojak Akatsu nervovo zrútil a vzdal sa filipínskej polícii. Na ostrov potom prišli príbuzní preživších vojakov, vrátane Onodovho brata, a pomocou megafónov volali do džungle, že vojna naozaj skončila. Čoraz paranoidnejší Onoda, z ktorého sa postupne stával prípad pre psychiatra, však rezolútne vyhlásil, že ide len o amerických napodobniteľov. Zvyšná trojica pokračovala ďalšie dva roky v aktívnom boji, až kým v roku 1952 nezastrelila filipínska armáda Shimadu. Onoda a Kozuka sa s ohromujúcou zaslepenosťou a tvrdohlavosťou stiahli hlbšie do džungle a vyčkávali.

Kníhkupec a samuraj

Ďalších dvadsať rokov sa venovali menším akciám, ako kradnutie dobytka a prepadávanie dedinčanov v džungli. V roku 1972 sa však náhle vyrútili z džungle a začali podpaľovať čerstvo zozbieranú ryžu. Privolaná polícia zastrelila Kinshichia Kozuku, no Onoda ušiel a vo svojej šialenej vojne pokračoval ďalej. Jeho osobné, 29 rokov trvajúce ťaženie za cisára si nakoniec vyžiadalo životy 30 filipínskych roľníkov.

Rozuzlenie tohto príbehu priniesol až istý Norio Suzuki, nedoštudovaný vysokoškolák z Japonska.

Wikipedia: Posledný bojujúci vojak cisárskej armády kapituluje, vľavo prezident Filipín.
Alamy: Návrat poručíka Onodu do vlasti, postarší pár vpravo sú jeho rodičia.
Tento dobrodruh a rojko sa túlal svetom so slovami: „Chcem nájsť tri veci: Onodu, pandu a yettiho. Presne v tomto poradí.“ Hoci sa to zdá neuveriteľné, Onodu v džungli skutočne našiel a spriatelil sa s ním. Onoda však stále odmietal ukončiť boj bez priameho rozkazu od majora Tanigučiho, ktorý kedysi vydal osudný príkaz. Suzuki sa teda vrátil do Japonska a s pomocou úradov začal hľadať bývalého majora cisárskej armády. Nakoniec ho našiel — bývalý major pracoval ako kníhkupec. Obliekol si ešte raz svoju uniformu a vydal sa na Lubang. Onoda, ktorý konečne precitol, sa potom vydal do Manily, kde so slzami v očiach odovzdal svoj meč filipínskemu prezidentovi. Okrem meča mal pri sebe plne funkčnú pušku, 500 nábojov, niekoľko granátov a dýku. Filipínsky prezident mu udelil milosť a meč mu vrátil. Návrat 52-ročného vojaka do vlasti sledovala celá krajina — v cudzine strávil presne 10 416 dní.

Cudzinec vo vlastnej krajine

Z Onodu sa okamžite stala celonárodná celebrita. Armáda mu ponúkla náhradu ušlého žoldu, no skromný poručík ju odmietol. Peniaze vyzbierané vo verejnej zbierke dokonca venoval šintoistickému chrámu. O svojom živote napísal knihu Moja tridsaťročná vojna, v ktorej sa ospravedlňuje za svoju zaslepenosť. Na druhej strane sa v knihe ani raz nespomína žiadna z jeho tridsiatich obetí (pohľad pozostalých je podrobne spracovaný tu:  https://www.historynet.com/hiroo-onoda-serial-killer-documentary/).

Alamy: Hiró Onoda v roku 1996
Po roku v Japonsku Onoda zistil, že svoju krajinu nespoznáva. Odchádzal zo zeme plnej tradícií a hodnôt, no vrátil sa do sveta mrakodrapov a kapitalizmu. Po dvoch rokoch preto emigroval do Brazílie, kde sa venoval chovu dobytka. Nakoniec sa tam aj oženil s Machii Honoku. V roku 1984 sa však opäť vrátil do Japonska a založil Onoda Shizen Juku (Onodova prírodná škola). Tento detský tábor, fungujúci dodnes, má za cieľ vštepovať deťom tradičné hodnoty ako česť, spravodlivosť a odvaha. So svojou manželkou navštívil aj ostrov Lubang a miestnej škole daroval 10 000 dolárov. Poručík Hiró Onoda zomrel 16. januára 2014 v Tokiu vo veku 91 rokov. Japonský parlament si ho uctil minútou ticha a dodnes je v rodnej krajine tento „posledný samuraj“ oslavovaný ako hrdina a symbol skromnosti a cti. Na druhej strane však on, jeho dvaja spoločníci a 30 mŕtvych Filipíncov zostávajú trvalou pripomienkou nebezpečenstva fanatizmu a bezohľadnosti.

Zdroje obsahu a fotiek:

Novinky

Elitné jednotky: Francúzska cudzinecká légia

Francúzska cudzinecká légia je právom hrdá na to, že jej esprit de corps (morálka a duch jednoty) patrí k najvyšším na svete. Legionári sú vždy pripravení bojovať za Francúzsko, aj keď pochádzajú z rôznych...

Príbehy stroskotancov: Alexander Selkirk

Alexander Selkirk bol na konci sedemnásteho storočia za trest vysadený na pustý ostrov len so základným vybavením. Napriek tomu tam dokázal prežiť a po štyroch rokoch sa dočkal záchrany. Práve jeho príbeh...

Hiró Onoda: Muž, pre ktorého sa druhá svetová vojna skončila až v roku 1974

Hiró Onoda je dodnes v rodnom Japonsku symbolom starej japonskej oddanosti a vytrvalosti. Tento muž odmietol uveriť v kapituláciu Japonska a 22 rokov pokračoval vo svojej osobnej partizánskej vojne na...

Tipy na výlety v Ústeckom kraji

Ústecký kraj je známy predovšetkým ako priemyselný región. Napriek tomu sa aj tu nachádza množstvo zaujímavých výletných miest. V dnešnom článku vám prinášame pestrý výber – od skalných miest až po rozprávkové...

ANCHOR_TOP_TITLE

Ahoj!
Keby sme mohli, podali by sme vám ruku na pozdrav.
Bohužiaľ, nemôžeme to urobiť a musíme si navzájom potriasť vašimi cookies. Ste pripravení?
Dajú nám vedieť, ako sa našej stránke darí, a my vám budeme zobrazovať len reklamu, ktorá vás skutočne zaujíma.
Čo sú to súbory cookie?

Nastavenie cookies

Vaše súkromie je dôležité. Môžete si vybrať z nastavenia cookies nižšie. Čo sú to súbory cookie?