Vychovaný na boj za cisára
Hiró Onoda sa narodil v roku 1922 v dedine Kamekawa na juhu ostrova Honšú. Pochádzal zo siedmich detí, jeho otec bol obchodník. Bol vychovaný v konzervatívnom duchu a šintoistickej viere. Do cisárskej armády sa prihlásil hneď po dovŕšení 18 rokov, čo mu umožnilo získať miesto v polocivilnej firme pôsobiacej v okupovanom čínskom Wuchane. Do aktívnej služby bol povolaný v roku 1942.
Po absolvovaní základného výcviku bol na odporúčanie nadriadených vyslaný do výcvikového centra Nakano neďaleko hlavného mesta, konkrétne do sekcie pre výcvik spravodajcov a odborníkov na nekonvenčné spôsoby boja. Dva roky sa tam učil sabotážam, diverzným akciám a propagande. Súčasťou výcviku bola samozrejme aj politická výchova, v ktorej boli kadeti poučovaní o nadradenosti Japonska a božskom pôvode cisára. V decembri 1944 bol ako poručík druhej triedy vysadený na Filipínach, konkrétne na ostrove Lubang. Tento ostrov, ležiaci západne od hlavného mesta Manila, má rozlohu 125 km² a počas druhej svetovej vojny bol obsadený japonskou armádou. Poručík Onoda mal v prípade americkej invázie za úlohu zničiť prístav a letisko. Okrem základnej výzbroje si so sebou priniesol aj samurajskú katanu a dýku od matky, určenú na spáchanie samovraždy v prípade bezvýchodiskovej situácie.
Nič len propaganda
Ostrov bol čoskoro napadnutý a obsadený americkou armádou. Onodovi miestni (a pravdepodobne rozumne zmýšľajúci) nadriadení zakázali vykonať sabotáž. Nakoniec však dostal od svojho dôstojníka Jošima Tanigučiho osudný rozkaz: stiahnuť sa do vnútrozemia a pokračovať v partizánskom boji až do odvolania.
Onoda sa teda spolu s tromi vernými podriadenými stiahol do džungle vo vnútrozemí ostrova. Okrem Onodu tvorili jeho záškodnícku skupinu ešte vojak Yuichi Akatsu, desiatnik Shōichi Shimada a nižší dôstojník Kinshichio Kozuka. Táto štvorica prežívala na kokosoch, banánoch a ukradnutých potravinách. Po kapitulácii Japonska boli na ostrov zhodené prejavy japonských generálov a japonské noviny. Poručík Onoda ich dlho starostlivo študoval a nakoniec ich odmietol. Označil ich za produkt americkej propagandy, ktorá sa ich len snaží vylákať z úkrytu.
Postupne sa všetci stávali uzavretejšími a paranoidnejšími a pod Onodovým vedením začali organizovane škodiť „nepriateľovi“. Týmto „nepriateľom“ však boli iba filipínski dedinčania, ktorí ich považovali (a dodnes považujú) za zlodejov a vrahov. O ich skutočnom poslaní sa svet dozvedel až v roku 1950, keď sa vojak Akatsu nervovo zrútil a vzdal sa filipínskej polícii. Na ostrov potom prišli príbuzní preživších vojakov, vrátane Onodovho brata, a pomocou megafónov volali do džungle, že vojna naozaj skončila. Čoraz paranoidnejší Onoda, z ktorého sa postupne stával prípad pre psychiatra, však rezolútne vyhlásil, že ide len o amerických napodobniteľov. Zvyšná trojica pokračovala ďalšie dva roky v aktívnom boji, až kým v roku 1952 nezastrelila filipínska armáda Shimadu. Onoda a Kozuka sa s ohromujúcou zaslepenosťou a tvrdohlavosťou stiahli hlbšie do džungle a vyčkávali.
Knihkupec a samuraj
Ďalších dvadsať rokov sa venovali menším akciám, ako kradnutie dobytka a prepadávanie dedinčanov v džungli. V roku 1972 sa však náhle vyrútili z džungle a začali podpaľovať čerstvo zozbieranú ryžu. Privolaná polícia zastrelila Kinshichia Kozuku, no Onoda ušiel a vo svojej šialenej vojne pokračoval ďalej. Jeho osobné, 29 rokov trvajúce ťaženie za cisára si nakoniec vyžiadalo životy 30 filipínskych roľníkov.
Rozuzlenie tohto príbehu priniesol až istý Norio Suzuki, nedoštudovaný vysokoškolák z Japonska.
Wikipedia: Posledný bojujúci vojak cisárskej armády kapituluje, vľavo prezident Filipín.
Tento dobrodruh a rojko sa túlal svetom so slovami: „Chcem nájsť tri veci: Onodu, pandu a yettiho. Presne v tomto poradí.“ Hoci sa to zdá neuveriteľné, Onodu v džungli skutočne našiel a spriatelil sa s ním. Onoda však stále odmietal ukončiť boj bez priameho rozkazu od majora Tanigučiho, ktorý kedysi vydal osudný príkaz. Suzuki sa teda vrátil do Japonska a s pomocou úradov začal hľadať bývalého majora cisárskej armády. Nakoniec ho našiel — bývalý major pracoval ako kníhkupec. Obliekol si ešte raz svoju uniformu a vydal sa na Lubang. Onoda, ktorý konečne precitol, sa potom vydal do Manily, kde so slzami v očiach odovzdal svoj meč filipínskemu prezidentovi. Okrem meča mal pri sebe plne funkčnú pušku, 500 nábojov, niekoľko granátov a dýku. Filipínsky prezident mu udelil milosť a meč mu vrátil. Návrat 52-ročného vojaka do vlasti sledovala celá krajina — v cudzine strávil presne 10 416 dní.
Cudzinec vo vlastnej krajine
Z Onodu sa okamžite stala celonárodná celebrita. Armáda mu ponúkla náhradu ušlého žoldu, no skromný poručík ju odmietol. Peniaze vyzbierané vo verejnej zbierke dokonca venoval šintoistickému chrámu. O svojom živote napísal knihu Moja tridsaťročná vojna, v ktorej sa ospravedlňuje za svoju zaslepenosť. Na druhej strane sa v knihe ani raz nespomína žiadna z jeho tridsiatich obetí (pohľad pozostalých je podrobne spracovaný tu: https://www.historynet.com/hiroo-onoda-serial-killer-documentary/).
Associated Press: Onoda pri pamätníku Kinshichio Kozuky
Po roku v Japonsku Onoda zistil, že svoju krajinu nespoznáva. Odchádzal zo zeme plnej tradícií a hodnôt, no vrátil sa do sveta mrakodrapov a kapitalizmu. Po dvoch rokoch preto emigroval do Brazílie, kde sa venoval chovu dobytka. Nakoniec sa tam aj oženil s Machii Honoku. V roku 1984 sa však opäť vrátil do Japonska a založil Onoda Shizen Juku (Onodova prírodná škola). Tento detský tábor, fungujúci dodnes, má za cieľ vštepovať deťom tradičné hodnoty ako česť, spravodlivosť a odvaha. So svojou manželkou navštívil aj ostrov Lubang a miestnej škole daroval 10 000 dolárov. Poručík Hiró Onoda zomrel 16. januára 2014 v Tokiu vo veku 91 rokov. Japonský parlament si ho uctil minútou ticha a dodnes je v rodnej krajine tento „posledný samuraj“ oslavovaný ako hrdina a symbol skromnosti a cti. Na druhej strane však on, jeho dvaja spoločníci a 30 mŕtvych Filipíncov zostávajú trvalou pripomienkou nebezpečenstva fanatizmu a bezohľadnosti.
