Spravodaj

Búrlivá mladosť budúceho stroskotanca

Alexander Selkirk sa narodil v roku 1676 ako siedmy syn obuvníka zo škótskeho mesta Lower Largo. Už od mladosti sa uňho prejavovala cholerická povaha. Zachoval sa úradný záznam z roku 1695, podľa ktorého bol Selkirk predvolaný pred cirkevnú radu, aby vysvetlil svoje nevhodné správanie v kostole. Devätnásťročný mladík sa však trestu vyhol tým, že sa nechal najať v miestnom prístave na loď plaviacu sa do Ameriky. Zo svojich ciest sa síce po šiestich rokoch vrátil domov, rodina ho však rozhodne neprivítala s otvorenou náručou. Mladší brat Andrew mu dokonca jedného dňa zámerne podal ploskačku, v ktorej však namiesto alkoholu bola slaná voda. To horkokrvného Selkirka natoľko rozčúlilo, že schmatol palicu a úbohého brata zbil. Keď sa ostatní členovia rodiny pokúsili zasiahnuť, napadol aj svojho otca, druhého brata a švagrinú. Po tomto incidente mu nezostávalo nič iné, než sa verejne kajať a následne opäť odísť. V roku 1703 sa tak nechal najať slávnym britským korzárom Williamom Dampierom (korzár bol v podstate legálny pirát prepadávajúci nepriateľov svojej krajiny).

Vysadený na pustý ostrov

Dampierovo loďstvo pozostávalo len z dvoch malých lodí – väčšej Saint George a menšej Cinque Ports. Práve na lodi Cinque Ports slúžil Selkirk ako navigátor (lodivod), čo znamená, že musel byť inteligentný a pomerne skúsený. Kapitánom tejto lode bol len dvadsaťročný Thomas Stradling, s ktorým však Selkirk nevychádzal a považoval ho za arogantného. Obe lode vyplávali v marci 1704 do Južnej Ameriky, pretože práve vypukla vojna o španielske dedičstvo, čo otváralo príležitosť napadnúť bohaté španielske kolónie v Južnej Amerike. Dampierovi sa však príliš nedarilo, a tak sa lode pri Južnej Amerike rozdelili, aby každá lúpila na vlastnú päsť. Ani Stradling však nebol úspešný, a preto sa po neúspešnom prepade francúzskej lode (Francúzsko bolo spojencom Španielska) rozhodol zakotviť pri pustom ostrove Juan Fernández, ktorý leží západne od Čile. Tento sopečný ostrov s rozlohou asi 50 km² sa dnes volá Ostrov Robinsona Crusoa – ale nepredbiehajme. Posádka Cinque Ports tu strávila asi mesiac, počas ktorého sa snažila loď aspoň trochu opraviť. Po vykonaní nevyhnutných opráv vydal kapitán rozkaz na odplávanie. Proti tomu protestoval práve Alexander Selkirk, ktorý mal túto plavbu dokonca označiť za samovraždu. Po prudkej hádke sa Stradling nahneval a rozhodol sa spraviť zo svojho navigátora exemplárny prípad – a nechal ho napospas osudu na pustom ostrove.

Štyri roky samoty

Stroskotancova (alebo skôr trestancova) situácia však nebola taká zlá, ako by sa mohlo zdať. Kapitán sa totiž rozhodol ponechať mu prikrývky na spanie, mušketu, pištoľ, pušný prach, sekeru, nôž, navigačné nástroje, hrniec na varenie jedla, dve libry tabaku, trochu syra a lekváru, fľašu rumu a Bibliu. O tom, čo sa dialo ďalej, vieme len zo Selkirkovho neskoršieho rozprávania. Po niekoľkých mesiacoch márneho čakania na záchranu stroskotanec upadol do depresie a údajne sa dokonca pokúsil o samovraždu. K prekonaniu zúfalstva mu vraj pomohlo najmä čítanie z Biblie a spev. Najskôr sa zdržoval na pobreží, neskôr sa však presunul do vnútrozemia ostrova, kde si postavil dve chatrče. Selkirk sa dokázal na ostrove pomerne rýchlo prispôsobiť. Pomocou pazúrika si dokázal založiť oheň, takže netrpel zimou a mohol si variť jedlo. Na ostrove navyše žili divé kozy, ktoré chytal a získaval od nich mlieko a mäso. Okrem toho sa jeho jedálny lístok skladal najmä z divej kvaky, kôrovcov a rýb. Po nejakom čase sa mu rozpadlo pôvodné oblečenie, no dokázal si vyrobiť nové z kože ulovených kôz. Vďaka vhodnej polohe ostrova navyše nemusel čeliť tuhej zime ani extrémnym zrážkam.

Záchrana a zvyšok života

Počas Selkirkovho pobytu sa dvakrát stalo, že na obzore zazrel loď. Išlo však o lode plávajúce pod španielskou vlajkou, takže v prípade odhalenia by ako anglický korzár pravdepodobne skončil v argentínskych baniach. Jedna z týchto lodí dokonca pri ostrove aj na krátko zakotvila, ale Selkirkovi sa podarilo ukryť. Až na tretí pokus sa naňho usmialo šťastie – 2. februára 1709 sa pri ostrove objavila korzárska loď Duke vedená Woodesom Rogersom. Selkirka napokon po štyroch rokoch a štyroch mesiacoch zachránili. Na svoje prekvapenie zistil, že navigátorom na Duke nie je nik iný než jeho bývalý zamestnávateľ William Dampier, ktorý medzitým prišiel o svoju loď. Od neho sa Selkirk dozvedel, že jeho protest proti Stradlingovmu rozhodnutiu bol úplne oprávnený – Cinque Ports sa krátko po odplávaní potopila a niekoľko preživších (vrátane kapitána) zajali Španieli a uväznili.

Kapitán Rogers si zachráneného Škóta rýchlo obľúbil a ponúkol mu dôstojnícku pozíciu na svojej lodi. Selkirk tak strávil ďalšie dva roky na mori a navštívil aj Indiu a Mys Dobrej nádeje. Do Anglicka sa napokon vrátil v októbri 1711 po osemročnej neprítomnosti. Istý čas strávil vo svojom rodnom meste a neskôr sa aj oženil, no napriek tomu sa nedokázal vyhnúť niektorým starým zlozvykom a opäť podľahol alkoholu. V novembri 1720 sa rozhodol opäť vydať na more a nechal sa najať ako prvý dôstojník na loď kráľovského námorníctva HMS Weymouth. Po krátkej plavbe sa však pri brehoch Afriky nakazil neznámou chorobou a 13. decembra zomrel vo veku 44 rokov. Rovnako ako iní zomrelí námorníci, bol Alexander Selkirk pochovaný do mora.

Wikipedia: Kniha Život a dobrodružstvo Alexandra Selkirka, skutočného
Robinsona Crusoe, ktorá vyšla roku 1835.