Spravodaj

V našej sérii o tvrďákoch sme sa zaoberali mnohými mužmi a ženami, ktorí mali buď zaujímavú kariéru alebo sa preslávili nejakým mimoriadne hrdinským činom v nejakej bojovej situácii. Dnešný článok bude tak trochu netradičný. Pozrieme sa totiž na legendárne lietadlo (dúfam, že to nikoho neurazí) vytvorené pre bojisko Studenej vojny. Toto lietadlo bolo financované tromi európskymi mocnosťami a po dlhej službe bolo oficiálne vyradené z letectva svojho najväčšieho užívateľa: RAF. To síce neznamená, že už lietadlo nikto nebude používať (v skutočnosti stále slúži v Luftwaffe, Talianskych vzdušných silách a v Kráľovskom letectve Saudskej Arábie), ale je to jasné znamenie, že lietadlu "zvoní umieráčik". Posaďte sa, urobte si kávu a pripravte sa na pár minút príbehu o stroji, ktorý dokazuje, že Európa mala, má a snáď aj bude mať úžasných leteckých konštruktérov.

Bolo pol deviatej ráno prvého dňa operácie Púštna búrka. Tri lietadlá Panavia Tornado svišťali čistým nebom. Všetky tri dotankovali palivo vysoko nad Saudskou Arábiou a pokračovali smerom k svojmu cieľu, obriemu letisku v blízkosti irackej južnej hranice.

Navigátor John Nichol a jeho pilot John "J. P." Peters mali na starosť jedno z lietadiel. "Keď sme sa približovali k cieľu, adrenalín sa začal valiť do tela.", Spomínal Nichol. "Naše načasovanie bolo presné. Cieľ bol identifikovaný a zbraňové systémy hlásili zelenú pre zhodenie bômb. Za hodinku po akcii by sme boli doma na základni".

Britské lietadlo prelietalo skrz nepriateľskú paľbu so svojimi odistenými zbraňami. Presne na takéto akcie bolo nízko letiace Tornado vytvorené. Avšak v kľúčovom momente bomby odmietli opustiť nosníky ...

Nichol v rozhovoroch vypovedal, že zameriavací systém Tornada jednoducho odmietol zhodiť náklad, pretože podmienky pre útok neboli správne. "V kokpite vládol chaos, J. P. na mňa kričal a pretože som bol navigátor / operátor zbraní, zlyhanie bolo mojou chybou".

Počas rýchleho ústupu však lietadlo zasiahla teplom navádzaná raketa irackého protilietadlového systému ...

"V jednej chvíli som sa vznášal vo vzduchu a pozeral na modré nebo, potom sa lietadlo začalo triasť a náhle som pozeral na hnedý piesok.". Čo nasledovalo po týchto udalostiach je jedna z neslávne preslávených udalostí Vojny v Zálive. Obaja muži sa katapultovali, boli zajatí Iračanmi, mučení a následne ťahaní po vysielaniach pre svetové médiá.

Medzi tými, ktorí z domova sledovali vojnu, bol aj chlapec menom James Heeps, ktorý sa stal jedným z posledných dvoch veliteľov krídla letky britských Tornád. Tento rok bolo Tornado po dobrých 40 rokoch oficiálne vyradené zo služby v RAF. Heeps však tvrdí, že to boli trúfalé útoky vo Vojne v Zálive, ktoré z lietadla urobili legendu.

Prvý skutočný boj Tornado zažilo v roku 1991, ale lietadlo samotné bolo vytvorené pre dobu oveľa temnejšie. Mal to byť odolný útočný stroj, ktorý mal prežiť útrapy potenciálneho konfliktu so Sovietskym zväzom. Tornáda mali v nízko letiacich formáciách napádať sovietské pozemné ciele a prípadne zhadzovať nukleárne hlavice hlboko na území ZSSR. To kvôli týmto misiám mali Tornáda schopnosť lietať v niekoľkých desiatkach metrov nad zemou, a to aj v noci či v zamračenom počasí.

Ako asi väčšina z vás vie, nukleárny výbuch produkuje elektromagnetický pulz, ktorý vyraďuje elektroniku na pomerne veľké vzdialenosti. Aj preto bolo Tornado dizajnérmi pripravené na let bez elektroniky, zatiaľ čo sa posádka navigovala iba pomocou hodiniek, mapy a prípadne nočných okuliarov. Vďaka dvojmiestnej posádke je lietadlo ľahšie ovládať aj udržať vo vzduchu.

Ako prvý spoločný projekt európskeho bojového lietadla bolo Tornado vyvinuté spoločnosťou Panavia Aircraft GmbH, ktorá bola založená tromi európskymi mocnosťami: Spojeným kráľovstvom, Nemeckom a Talianskom. Viacúčelové lietadlo malo súperiť s konkurenčnými MiGy-29 a SU-27. Tornado malo celkom tri hlavné verzie: IDS (Interdiciton and Strike), čo bol stíhací bombardér, verzia ECR (Electronic Combat and Reconnaissance) pre elektronický boj a prieskum a ADV (Air Defence Variant), čo bol čistokrvný stíhač.

Pilot Edward Smith pôvodne lietal v Nemecku na stíhačkách McDonnell Douglas F-4M a bol jeden z prvých, ktorí boli v roku 1982 pretrénovaní na nové lietadlá. Nové lietadlá boli vtedy veľmi očakávané a mali predstavovať novú úroveň schopností pre jednotky NATO. Mala to byť taká revolúcia v schopnostiach doručovania konvenčných a nukleárnych zbraní na nepriateľské sily za akéhokoľvek počasia, vo dne aj v noci a s vysokou presnosťou.

Dá sa povedať, že na konštruktérov Tornada tlačili okolnosti, predsa len, každý chcel mať pokiaľ možno čo najlepšie lietadlo. Aby k takejto "revolúcii" došlo, dizajnéri museli využiť hneď niekoľko nových technologických trikov.

Prvý z nich bol zabudovaný do krídel. Tak ako vtedajší F-14 Tomcat, Tornado využíva technológiu meniteľnej geometrie krídiel, čo znamená, že počas štartu lietadla boli krídla v rovnej polohe pre viac vztlaku, zatiaľ čo keď lietadlo potrebovalo dosiahnuť vyššiu rýchlosť, krídla sa pritiahla bližšie k trupu lietadla.

Ďalším plusom bol navigačný / útočný Doppler radar, ktorý naraz sledoval profil krajiny a automaticky vyhľadával ciele.

Poslednou naozaj veľkou vychytávkou potom boli motory schopné generovať obrátený ťah, ktorý pomáhal pristávať aj na letiskách s extrémne krátkou pristávacou dráhou.

Musíme však poznamenať, že Tornada boli vyvinuté na útoky proti pozemným cieľom nad Európou, kde miestne kopce a lesy dokážu ponúknuť istú formu ochrany pre pilota aj lietadlo. Počas operácie Púštna búrka (a celkovo v akciách na Blízkom východe) však takáto ochrana chýbala, nebezpečenstvom teda mohol byť aj osamelý strelec s Kalašnikovom.

Pretože lietadlo bol pripravené na nukleárnu vojnu, spoliehalo len na minimum elektroniky a bolo takým analógovým strojom v nadchádzajúcom digitálnom veku.

Vďaka mechanickej náture a faktu, že len minimálne lietalo bez prídavných nádrží, Tornado bolo podstatne menej obratné než jeho proťajšky, ako bola americká F-16 alebo francúzska Mirage. Dá sa teda povedať, že hoci bol využívaný pri hliadkovaní nad Severným morom, nebol to žiadny stíhač pripravený na strety s porovnateľným nepriateľom na krátke vzdialenosti.

Bohužiaľ (alebo vďakabohu), extrémna rýchlosť vývoja niektorých technológií dokáže urobiť aj tú najmodernejšiu výbavu rýchlo zastaranou. Napriek štyrom desiatkam rokov ale dokázalo Tornado držať krok aj s modernejšími lietadlami v arzenále krajín NATO.

Napríklad upgrade GR.4 vylepšil Tornádu elektroniku aj avioniku a umožnil lietadlu nosiť a presne zameriavať novú generáciu rakiet.

Tornado bolo jedným z najdôležitejších prúdových lietadiel RAF po dobrú tretinu doby svojej existencie. Lietadlo bojovalo v prakticky každom veľkom konflikte od jeho uvedenia, či už išlo o inváziu do Iraku, boja v Kosove, v Líbyi, alebo v úderoch proti ISIS v Sýrii. Produkčné linky od roku 1979 do roku 1998 opustilo 992 kusov a Tornado zatiaľ bude lietať ešte nejakú dobu v Nemecku, Saudskej Arábii i Taliansku.

31. marec bol posledný deň Tornada v službe RAF a jeho úloha bola rozdelená medzi lietadlá Typhoon a novej americké Lightningy II.