Spravodaj

Gregory "Pappy" Boyington bol druhovojnový pilot, ktorý nielenže dokázal prepiť prakticky kohokoľvek koho stretol, ale tiež zvládol počas svojej kariéry do maxima naštvať minimálne dvoch svojich nadriadených a zostreliť hneď niekoľko desiatok japonských Zer. Stal sa tiež prvým americkým esom vo vojne, lietal na dvoch ikonických lietadlách a bol dôstojníkom hneď dvoch veľmi známych letiek Spojených štátov.

Gregory sa narodil 4. decembra roku 1912 v štáte Idaho. Jeho rodičia sa rozviedli, keď bol ešte malý a jeho detstvo sa dá popísať ako náročné. V šiestich rokoch sa však stretol s človekom, ktorý mu zmenil život. Tým človekom bol pilot-kaskadér, ktorého živobytím bolo vykonávanie rôznych šialených kúskov z kokpitu svojho dvojplošníka.

Takmer od okamihu keď Greg Boyington prvýkrát letel lietadlom, sa stali lietadlá jeho vášňou - posadnutosťou. Začal zbierať modely lietadiel, navštívil čo najviac leteckých prehliadok a nakoniec sa naučil lietať a získal svoju vlastnú licenciu. V roku 1926 sa presťahoval do Tacoma, kde nastúpil do Washingonskej univerzity, kde prekonal dôstojnícky výcvik. V roku 1935 sa pridal k mariňákom ako pilot a rýchlo získal reputáciu muža, ktorému neradno skrížiť cestu. Hoci bezpochyby patril medzi najlepších pilotov, na zemi pôsobil veľa problémov. Pil veľké množstvo alkoholu, miloval hazard a vyzýval takmer všetkých v okolí k wrestlingu. Jeho obľúbeným príbehom bola akcia, kde bol naozaj nepekne zmlátený, vyzlečený donaha a presvedčený k opileckému plávaniu cez zátoku v San Diegu (nakoniec musel byť kamarátmi vylovený z vody). Problémy robil nadriadeným, s ktorými sa nebál ani pobiť. Raz vraj kvôli dievčaťu udrel dôstojníka do tváre, hoci bol v tom čase ženatý a dotyčná dievčina rozhodne nebola jeho manželka.

Hoci veľa historiek o jeho osobe znie vtipne, hlavným problémom bolo to, že Boyingotn bol v srdci bojovník, ktorý bol prakticky bez boja. Nakoniec prišiel takmer o všetok svoj majetok, pil príliš veľa alkoholu a štval tých nesprávnych ľudí. Budúcnosť pre neho nevyzerala práve ružovo.

Keď sa však priblížila vojna, dočkal sa Gregory Boyington toho, po čom túžil od doby, čo sa prihlásil na vojenskú univerzitu.

V auguste roku 1942 (štyri mesiace pred Pearl Harbor) rezignoval na svoj post u Mariňákov, aby mohol získať pozíciu v novo vznikajúcej dobrovoľníckej jednotke, ktorá je dnes známa ako Lietajúce Tigre. Táto jednotka pilotov a mechanikov mala za úlohu pomáhať čínskej národnej armáde v boji proti japonským inváznym jednotkám. Na jeseň toho istého roku sa teda Boyington a ostatní piloti nalodili na transportné lode v San Franciscu a vyrazili do mesta Rangoon pod rôznymi zámienkami (Boyinton sám mal byť komerčným pilotom miestnej prepravnej spoločnosti). Keď dorazili do Barmy, okamžite sa zapojili do miestnych vzdušných bojov.

Tigre lietali s lietadlami P-40 Warhawk, ktorých "nosové" časť bola pomaľované známou žraločou tlamou. Warhawk nebol tak obratný ako japonský A6M Zero, ale vďaka svojej váhe bol vo strmhlavom lete rýchlejší, mal lepší výzbroj, pancierovaný kokpit a samosvornú palivovú nádrž. Japonskí piloti ale mali oproti Američanom jednu obrovskú výhodu a tou boli bojové skúsenosti. Boyington sám niekoľkokrát napísal, že japonskí piloti patrili medzi špičku a ak človek urobil jedinú chybu, okamžite ju využili.

V zime 1941-42 Boyington bojoval celkom pravidelne proti konzervatívnym pilotom na svete a každé stretnutie bol schopný prežiť. Počas svojich prvých mesiacov si pripísal celkom dva zostrely (v jeho autobiografickej knihe neskôr písal, že zostrelov bolo šesť).

Tak ako tak, Gregory Boyington cez deň terorizoval Japoncami zamorené nebo, v noci sa ukrýval pred bombardovaním a zvyšok času sa mu darilo štvať všetkých v okolí. V tej dobe tiež stretol sultána malayského štátu Johor a údajne spal s niekoľkými jeho ženami. Niekoľkokrát sa dostal do bitky, spal so ženou svojho nadriadeného a niekoľkokrát bol za svoje skutky pokarhaný.

Boyington ale nakoniec prekročil čiaru príliš a v roku 1943 bol prakticky vyhodený z Lietajúcich Tigrov. Našťastie pre neho bola Amerika práve vo vojne, takže bol prakticky okamžite regrutovaný a získal hodnosť poručíka v mariňáckej letke VMF-122.

Počas prvých tréningových letov Boyingtonove lietadlo zlyhalo, Gregory stratil kontrolu a tvrdo narazil na asfalt. Náraz mu roztrieštil nohu na niekoľkých miestach a dokonca hrozilo, že by mohol o končatinu prísť. Doktori Boyingtoni v prvej chvíli dokonca oznámili, že s najväčšou pravdepodobnosťou už nebude môcť chodiť.

V auguste roku 1943 zasa sedel v kokpite lietadla ...

V tom čase bola vojna v plnom prúde a Amerika bojovala proti Japonsku naprieč celým Pacifikom. Počas leteckých bojov bolo veľa mariňáckých leteckých jednotiek zdecimovaných a roztrieštených. Boyington sám sa vracal po zranení a úloha ktorý dostal, bola celkom jednoduchá. Mal poskladať voľných mužov a letecké vybavenie, ktoré bolo k dispozícii do jednej koherentnej jednotky.

Táto jednotka, pôvodne označovaná ako VMF-214, a neskôr ako letka "Čiernych oviec" (Black Sheep Squadron) sa postupom času stala najznámejšou mariňáckou letkou histórie.

Spočiatku ju tvorilo len 26 pilotov, medzi ktorými by ste našli niekoľko príslušníkov kanadských leteckých síl, jedného policajného dôstojníka z Los Angeles a niekoľko radových pilotov maríny, z ktorých zopár už malo niekoľko nepriateľských zostrelov za sebou. K dispozícii mali legendárne lietadlá F4U Corsair, ktoré mali medzi letcami skvelú reputáciu. Boyington vo svojich 30 rokoch bol v jednotke zďaleka najstarší a vďaka tomu dostáva prezývku "Gramps" a "Pappy". Prvý let jeho jednotky prebehol 14. septembra roku 1943, kedy jeho letka eskortovala strmhlavé bombardéry pri útoku na japonské pozemné ciele. O iba dva dni neskôr dosiahol Pappy niečoho, čo sa pošťastilo len minimu letcov na svete: stal sa takzvaným esom v jednom dni, čo znamená, že za jednu misiu získal celkom päť nepriateľských zostrelov.

VMF-214 pokračovala v útokoch na japonské základne v rámci kampane v okolí ostrova Bougainville, ktorá bola zase súčasťou bitky o Šalamúnove ostrovy. 17. novembra roku 1943 25 Corsairov zostrelilo celkom 20 japonských Zer, a to bez akejkoľvek straty. Ďalšie podujatia boli nemenej pôsobivé. Pappy viedol svoju leteckú skupinu, keď dostal rádiovú správu z japonského lietadla. Správa bola v angličtine, Japonec predstieral, že volá z americkej lode a požadoval presnú lokáciu Boyingtonových stíhačov. Pappy na tento trik neskočil a nahlásil svoju presnú lokáciu s tým, že letovú výšku udal o niekoľko stoviek metrov nižšie. Keď sa japonská letka ukázala na prepad, lietadlá Mariňákov zaútočila so slnkom za chrbtom a počas niekoľkých minút bolo zostrelených dobrých dvanásť nepriateľských lietadiel.

Počas 84 dní bojov nad Šalamúnovými ostrovmi Pappy a piloti jeho letky čelili neustálej početnej prevahe, bojovali v nepriateľskom vzdušnom priestore a napádali silne chránené lode a pozemné ciele. Ich úlohou bolo zabrániť Japoncom v zásobovaní svojich predsunutých základní. Počas týchto troch mesiacov VMF-214 dosiahla neuveriteľných 197 zničených a poškodených nepriateľských lietadiel a dvanástich zničených lodí, transportov a pozemných cieľov. Boyington sám zostrelil 22 lietadiel a ak by sa započítali zostrel aj z doby, kedy pôsobil u Lietajúcich Tigrov, stačili by jeho záznamy na post najlepšieho pilota v americkej histórii.

Boyingtonovi sa však tejto pocty nikdy nedostalo a v januári roku 1944 sa k nemu šťastie obrátilo chrbtom. Jeho lietadlo sa počas akcie dostal do problémov, všade v okolí boli nepriateľskí stíhači a okolo jeho lietadla neustále svišťali guľky z guľometov a kanónov japonských Zer. Síce sa mu podarilo zostreliť troch nepriateľov, prišiel však o svojho parťáka a nakoniec bol zostrelený. Boyington bol počas akcie zranený na hlave, ramene a nohe. Posmrtne mu bol udelený Námorný kríž a Medaila cti za mimoriadne hrdinstvo pod nepriateľskou paľbou a písali o ňom noviny prakticky po celej Amerike.

Až na to, že Pappy Boyington nebol mŕtvy ...

Boyington v skutočnosti prežil pád do vody a bol zajatý námorníkmi z japonskej ponorky. Boyington potom o 13 dní neskôr prežil aj zničenie ponorky, ale aj tak nakoniec skončil v zajateckom tábore. Tu bol vypočúvaný, mlátený, neustále premiestňovaný a nakoniec skončil s ďalšími šiestimi väzňami v cele, ktorá bola veľkostne vhodná tak pre jedného človeka. V tábore stratil Boyington cez 35 kg svojej váhy.

Tábor bol oslobodený po niekoľkých dlhých a krutých mesiacoch a Pappy mohol konečne osobne dostať medaily, ktoré získal po svojej "smrti". Dokonca sa ešte pred koncom vojny dostal späť do lietadla a zostrelil ďalšie dve Zera. Po vojne sa zúčasnil osláv a sprievodu na oslavu konca vojny v New Yorku, napísal bestseller o svojom živote, niekoľkokrát sa oženil a neskorú časť svojho života strávil ako rozhodca wrestlingových zápasov. Letisko v jeho meste bolo pomenované po ňom a vo Washingtonskej univerzite môžete nájsť jeho pomník. Dokonca urobili aj televízny seriál podľa jeho memoárov.

Pappy Boyington nakoniec bojoval dobrých dvadsať rokov s rakovinou, ktorej podľahol v roku 1988 vo veku 75 rokov. Bol pochovaný na cintoríne v Arlingtone.

Česť jeho pamiatke.