Spravodaj

Dnešný článok o tvrďasovi zahájime trochu netradične predslovom o zbrani, s ktorou náš dnešný hrdina dosiahol nevídaných skutkov:

Každý z nás, kto sa nejakým spôsobom zaujíma o výzbroj v Druhej svetovej vojne, dozaista niekedy minimálne počul o britskej protitankové zbrani PIAT. Ide o ťažkú, nemotornú, príliš komplikovanú protitankovú zbraň, ktorá mala zdatnú konkurenciu v americkej bazuke a nemeckom Panzerchrecku. PIAT na rozdiel od konkurentov nemal raketovo poháňaný projektil a na cca 90 m sotva prebil 75 mm panciera. Problémom bolo aj to, že na odpálenie bolo treba dva prsty a spúšť sa musela držať dobrú sekundu a pol pre aktiváciu. Aby sme tiež nezabudli, "strela" do PIAT sama o sebe vážila cca 5,5 kg ...

Aj cez tieto všetky nevýhody, v septembri roku 1944 dokázal veliteľ britského pechotného práporu, Robert Henry Cain, zničiť PIAT-om štyri tanky Tiger, dva Panzer IV a niekoľko samohybných diel v priebehu iba piatich dní. A zvládol to prakticky hluchý kvôli prasknutým bubienkom a s dvoma guľkami ráže 7,92 mm v bruchu.

Robert Henry Cain sa narodil druhého januára roku 1909 v Šanghaji a bol vychovávaný na malom ostrove Man, ktorý leží kúsok od pobrežia Anglicka. V roku 1928 sa pridal do armády, kde odslúžil dva roky a potom sa pridal do rezerv. V roku 1940 bol znovu povolaný do služby a už v roku 1942 velil druhému práporu Južného Staffordshirského regimentu, ktorý bol súčasťou elitnej Prvej výsadkovej divízie, ktorá bola známa pod názvom "Červení diabli". V roku 1943 bol povýšený na majora a zúčastnil sa známeho paragánského výsadku na Sicílii a následne bojoval v Taliansku.

Samozrejme, vyskočiť z lietadla uprostred nepriateľského flaku do nepriateľského územia nie je práve malý čin, ale Cain svoju reputáciu vojnového hrdinu získal až v septembri roku 1944, kedy vtedy 35-ročný major viedol svoju zástavu do boja počas operácie Market Garden. Market Garden bol ambiciózny spojenecký plán, pri ktorom boli Paragáni zhadzovaní do Holandska, kde mali obsadiť niekoľko kriticky dôležitých mostov vedúcich cez rieku Rýn do Nemecka. Úspech by vojnu urýchlil o šesť mesiacov a všetky informácie, ktoré mali Spojenci k dispozícii, ukazovali, že obrana v regióne sa skladá zo starcov so starými opakovacími puškami ...

Bohužiaľ pre Caina aj Červených diablov, špionáž nezistila to, že kompletné druhá a deviata Panzer divízie SS bola rozmiestnená v Holandsku k odpočinku, doplnenie paliva i munície.

Major Cain nepristál s prvou vlnou britských paragánov, ale nebolo to kvôli tomu, že by nechcel. V skutočnosti sa akcii mal zúčastniť, ale namiesto toho sa klzák nesúci jeho osobu a jeho muža 30 sekúnd po vzlete odpojil od lietadla a následne sa "rozbil" na poliach južného Anglicka. Našťastie nedošlo k žiadnym zraneniam, muži sa vraj po náraze rozosmiali vďaka pilotovi, ktorý udalosť komentoval nejako takto: "K * rva, toto sa mi stalo už počas Dňa D !!!".

Deň po tomto neúspechu sa Cain dostal do ďalšieho klzáku a znovu vzlietol, tentoraz však pristál prakticky uprostred medzi dvoma SS Panzer divíziami. Takmer okamžite po tom, čo z klzáku vyliezol, začal zhromažďovať svoju zástavu a začal sa presúvať smerom k mestu Arnhem, kde sa mal stretnúť s ostatnými Britmi.

Tak ďaleko sa však nedostali ... Okolo 4:30 ráno, 18. septembra sa Cain a jeho druhý prápor stretol s Druhou SS divíziou mimo mesta, kúsok od starej nemocnice. Cain aj jeho Diabli bojovali statočne, ale jednou z nevýhod parašutistov bola ich výbava, s ktorou skákali z lietadla. Proti Tigrom mali k dispozícii len pušky alebo Breny. Prvých pár hodín jeho boja o Arnhem strávil Cain tak, že prebiehal z budovy do budovy, vyhýbal sa guľkám, paľbe artilérie a tankov, zatiaľ čo hľadal u mŕtvych akékoľvek náboje do PIAT-a.

Situácia bola naozaj zlá a o 11:30 ráno, po siedmich hodinách boja proti dvom elitným jednotkám nacistického Nemecka boli Briti bez munície, obkľúčení a bez šance na posily. Jediné, čo mohli urobiť, bolo ustúpiť a pokúsiť sa spojiť s ostatnými spojeneckými jednotkami, ktoré prežili zhoz.

Cain a jeho muži sa dokázali preskupiť s jedenástym práporom, ale situácia bola stále veľmi vážna. Nemci úplne presne vedeli, kde Briti sú a pripravovali protiútok. Cain dokonca zo zúfalstva začal bajonetový útok na nemecké obranné pozície v miestnom lese Den Brink, ale po dobití pozícií len zistil, že miestna pozícia nie je vôbec ideálna na zakopanie. Navyše, Nemci zahájili presnú paľbu z mínometov na ich pozície, takže Briti museli opäť ustúpiť. Posledná možnosť, čo im zostala, bolo zakopať sa okolo živých plotov a čakať, čo sa bude diať.

Takže situácia vyzerala asi takto: Je ráno 20. septembra roku 1944. Major Robert Henry Cain išiel do boja so svojím práporom, ktorý mal približne tisíc mužov. Nepriateľská paľba zredukovala jeho silu na iba 100 mužov. Mali približne dvanásť hodín na to, pripraviť si obranný perimeter a jediné zbrane, ktoré mali k dispozícii, boli pušky, niekoľko Brenov a pár PIAT-ov, ktoré sme riešili v úvodnom odseku, a pár protitankových kanónov, ktoré pôvodne patrili 11. práporu. Munície mali málo, väčšina z mužov bola zranená a posily neboli v dohľade. Napadnutí mali byť letectvom, ťažkými tankami a mechanizovanou pechotou, ktorá nielenže mala početnú prevahu, ale tiež patrila k elitným útvarom Wehrmachtu.

Nevyzeralo to dobre.

Robert Cain sa ale nevzdal ...

Cain možno bol veliteľ práporu, dôstojník a gentleman, ale keď sa priblížili nemecké tanky k jeho perimetru, schmatol PIAT a rozsieval smrť všade, kde sa ukázal. Dva tanky Tiger I sa valili po ulici smerom ku Cainovi. Ten sa schoval pod blízke trosky a čakal, kým sa tanky nepriblíži na nejakých pätnásť metrov. Potom vykukol a odpálil projektil. Bohužiaľ, PIAT nemal dostatočnú penetráciu, takže Tiger zásah prekonal bez úhony. Tank tiež okamžite otočil svoj kanón a doslova rozstrelila dom, ktorý stál za Cainom a prehnal dve guľky skrze jeho telo. Cain sa najprv vyhol padajúcemu komínu, zabehol za miestnu kôlňu, znovu nabil zbraň a poslal projektil skrze mäkkú spodnú časť tanku, čím ho vyradil z prevádzky, odtrhol mu jeden pás a zapálil ho. Keď posádka tanku vyliezala z prielezov tanku, Cain vytiahol svoj revolver a postrieľal ju.

Potom však paľbu začal druhý Tiger.

Cain znovu zabehol za kôlňu, nabil, vykukol a opäť vystrelil zo svojho PIAT-a. Tentoraz sa však zbraň zasekla, čo je za normálnej situácie celkom problém, ale ešte väčší je to problém, ak pálite vysoko explozívny strelivo s časovačom ...

PIAT explodoval v zbrani a poslal Caina letiaceho pospiatku, pričom ho oslepil. Namiesto toho, aby sa odplazil preč, Cain podľa jeho slov reval veľmi "pestrým" slovníkom na nepriateľský Tiger tak dlho, kým ho jeden z blízkych protitankových kanónov nezničil.

Zranený, oslepený a postrelený Cain bol odtiahnutý do poľnej nemocnice, kde o tridsať minút neskôr znovu nadobudol zrak. Samozrejme ignoroval miestneho lekára a ihneď potom, čo začal vidieť normálne, vybehol späť k svojim mužom a začal likvidovať ďalšie tanky. SÁM dokázal zničiť alebo poškodiť ďalšie tri tanky, ale explózia munície z tankov a jeho PIAT pretrhli Cainovi obidva ušné bubienky. Ako to vyriešil? Proste do oboch uší vrazil obväzy, aby zastavil krvácanie a pokračoval vo svojom besnení.

Cain pálil zo svojho PIAT-u tak dlho, dokiaľ nedošla munícia v celom prápore. Potom si sadol k miestnemu šesťlibrovémuu protitankovému delu, zlikvidoval ďalšieho Tigera a pokračoval v paľbe, dokiaľ sa zbraň nezasekla. To ho však nezastavilo ... Schmatol dvojpalcový mínomet a používal ho z extrémne malej vzdialenosti ako malú bazuku.

Po piatich dňoch neustálych bojov, Robert Henry Cain, ktorý pre pripomenutie velil svojmu práporu, osobne zlikvidoval šesť tankov (z ktorých štyri boli Tigery) a niekoľko samohybných diel typu StuG III. Keď dostal rozkaz ustúpiť, našiel si niekde zrkadlo a britvu a oholil si tvár, aby vyzeral ako pravý britský dôstojník vo výkone služby. Bol posledným zo svojho práporu, ktorý nastúpil na loď a prekročil rieku po tom, čo sa uistil, že všetci jeho muži zdarne ustúpili. Po prekročení Rýna bol jeho zjav okomentovaný slovami: "Tu je aspoň jeden dôstojník, ktorý je oholený."

Robert Henry Cain obdržal Viktóriin kríž v decembri roku 1944, ale tým pre neho vojna neskončila. Neskôr bol vypravený do Nórska, ktoré pomohol oslobodiť. Po vojne pracoval pre firmu Shell Oil a bol zvolený do nigérijskej Snemovne reprezentantov. Jeho tvár bola v roku 1981 zvečnená na poštových známkach ostrova Man. Zomrel na následky rakoviny v roku 1974.

ČESŤ JEHO pamiatke!