Spravodaj

Plávajúca propaganda a operácie Hannibal

Parník Wilhelm Gustloff bol spustený na vodu 5. mája 1937. Bol postavený a vlastnený spoločnosťou Kraft durch Freude (Sila skrze radosť), čo bola odnož nacistickej strany starajúcej sa o rekreáciu a voľnočasové aktivity pracujúcich (akejsi nemeckej ROH). Wilhelm Gustloff mal pôvodne niesť meno samotného Hitlera, na jeho prianie bol však pomenovaný po zavraždenom vodcovi švajčiarskej nacistickej strany. Loď sa mala stať vlajkovou loďou „flotily mieru“, ktorá slúžila propagandistickým účelom.

Až do vypuknutia vojny parník vozil robotníkov na okružné plavby po Severnom mori. Loď mala tonáž 25 484 BRT (Titanik mal 46 000 BRT) a jej desať palúb mohlo pohodlne pojať až 1 480 cestujúcich a 417 členov posádky.

Po vypuknutí druhej svetovej vojny bola loď postúpená nemeckej armáde a rok slúžila ako lazaretná loď. Na jeseň roku 1940 bola zakotvená v Gdyni, kde slúžila ako plávajúce kasárne nemeckej armády. Tým stratila status zdravotníckej lode, čo sa jej neskôr stalo osudným.

V Gdyni strávil Wilhelm Gustloff takmer celú vojnu, až na začiatku roku 1945 bol zaradený do tzv. operácie Hannibal. Táto operácia mala za cieľ evakuovať čo najviac vojakov a vojenského materiálu z Východného Pruska (v dnešnom Poľsku, predtým súčasť Nemecka). Sekundárnym cieľom bola evakuácia civilistov do západnej časti Nemecka, pretože Červená armáda páchala pri svojom postupe nepredstaviteľné zverstvá. Wilhelm Gustloff teda vyplával z Gdyne smerom do Kielu 30. januára, oficiálne mal mať na palube približne 6 000 ľudí. Tento počet bol však extrémne prekročený, podľa historika Heinza Schöna (ktorý sám v 18 rokoch katastrofu prežil) sa však na lodi tiesnilo 10 582 ľudí. Loď teda takmer šesťkrát prekročila projektovanú kapacitu. Na palube bolo 918 ponorkárov, 173 členov posádky, 373 príslušníčok ženských pomocných zborov a 8 956 civilistov.

Sovietska ponorka a kapitán alkoholik

Teraz sa presuňme k druhému aktérovi tohto tragického príbehu. Sovietska ponorka S-13 operovala v tejto oblasti práve kvôli transportom vojakov a vojenského materiálu. Išlo o jednu z najlepších sovietskych ponoriek, aj keď išlo iba o kópiu nemeckej predvojnovej technológie. Jej kapitán Alexander Marinesko patril k najlepším sovietskym veliteľom, hoci bol nenapraviteľným alkoholikom a záletníkom. Po bujnej silvestrovskej oslave tesne pred vyplávaním zmizol a bol so svojim kumpánom nájdený až po troch dňoch. Tú dobu strávili zamknutí v izbe so švédskou snúbenicou fínskeho majiteľa hotela, ktorý všetko oznámil na vojenskom veliteľstve.

To bola pre jeho nadriadených posledná kvapka, pretože už stihli povolať rozviedku kvôli podozreniu z únosu. Marineskov kumpán, tiež dôstojník, bol za trest poslaný do trestného praporu, samotný kapitán Marinesko ale vyviazol pomerne ľahko. Postavila sa za neho totiž posádka a v sovietskom námorníctve panoval nedostatok skúsených veliteľov. Kapitán bol poslaný pred vojenský súd, líčenie ale bolo odložené na dobu po návrate z budúcej bojovej plavby. Neoficiálne tak dostal príležitosť odčiniť svoju vinu a celú výpravu prahol po nejakom obrovskom úspechu.

Osudové stretnutie

Ale späť k parníku Wilhelm Gustloff. Na palube panoval už v prístave extrémny chaos. Kvôli sporom miestnej NSDAP a námorníctva bola evakuácia odkladaná až do najneskoršieho možného termínu a v prístavoch sa tiesnili desaťtisíce zúfalých ľudí. Veľmi nepomohlo ani to, že loď nemala jednotné velenie, na lodi sa nachádzali štyria rôzni kapitáni.

Hneď po vyplávaní preťaženej lode prepukol spor medzi kapitánom Wilhelma Gustloffa Petersenom a ponorkárom Zahnom. Zahn chcel plávať so zhasnutými svetlami pozdĺž pobrežia, Petersen však nakoniec presadil rýchlejšiu cestu cez voľné more. Navyše vydal rozkaz na rozsvietenie svetiel zo strachu so zrážkou s inou loďou. Celá tragédia sa totiž odohrala v noci. Touto fatálnou chybou na seba upozornil ponorku S-13. Tá vykonala riskantný manéver cez mínové pole a následne loď, neoznačenú krížom a s niekoľkými protilietadlovými delami na palube (hoci pravdepodobne nefunkčnými), torpédovala. Kapitán Marinesko postupne nariadil odpal štyroch torpéd. Prvé dve torpéda, nazvané „Za vlasť“ a „Za Stalina“ loď poškodila, ale fatálne bolo až tretie, „Za sovietsky ľud“. To rozorvalo bok lode až k palube. Štvrté, „Za Leningrad“ sa vzpriečilo v odpalovej komore, parník už bol ale odsúdený na skazu.

Potopenie lode trvalo iba 45 minút. Nemecké námorníctvo informované sprievodnou torpédovkou síce okamžite vyrazilo na pomoc, z hladiny už ale zachránilo len 1239 ľudí, vrátane všetkých štyroch kapitánov. Zahynulo okolo 9 400 ľudí, vrátane niekoľko tisíc detí, čo z tejto udalosti robí najväčšiu námornú katastrofu všetkých čias.

Odkaz Wilhelma Gustloffa

Ponorka S-13 zatiaľ pokračovala vo svojej plavbe. Potopila loď General von Steuben, vezúcu zranených nemeckých vojakov. Táto katastrofa sa stala so svojimi 3 600 mŕtvymi piatou najhoršou všetkých čias. Kapitán Marinesko bol po svojom návrate oslavovaný ako hrdina a všetky obvinenia boli stiahnuté. Titul Hrdina Sovietskeho zväzu mu však nebol udelený kvôli jeho ďalším opileckým eskapádam. Nakoniec bol degradovaný a zomrel roku 1963. V roku 1990 bol vyznamenaný Michailom Gorbačovom titulom Hrdina Sovietskeho zväzu in memoriam.

Vtedy osemnásťročný Heinz Schön, ktorý slúžil na lodi ako lodný asistent, bol po explózii zmetený do mora. Život mu zachránil o dva roky starší lekársky asistent Werner Schoop, ktorý ho vytiahol z mora na svoju provizórnu plť. Obaja muži sa znova stretli až po 52 rokoch.

Operácia Hannibal nakoniec Nemcov stála 162 plavidiel a desaťtisíce životov. Vďaka odvahe námorníkov aj vojakov však zachránila 1,4 milióna ľudí pred Červenou armádou. Heinz Schöne sa stal najväčším expertom na túto katastrofu a celý život strávil hľadaním informácií o jednotlivých pasažieroch, ktoré uchovával vo svojom súkromnom archíve. Po jeho smrti roku 2013 bola urna s jeho popolom vhodená do mora na mieste tragédie, ako si sám prial.

Príbeh Wilhelma Gustloffa vzbudzuje spory aj v dnešnej dobe. Z hľadiska medzinárodného práva bol legálnym cieľom, pretože prevážal vojakov a nebol označený červeným krížom. Mnohí však argumentujú tým, že sovietsky veliteľ musel tušiť, že na lodi bude mnoho utečencov, ale kvôli svojej túžbe po úspechu sa rozhodol pokračovať v útoku. Pravdu sa už nikdy nedozvieme, isté je iba to, že plavba S-13 má na svedomí okolo 13 000 ľudských životov. V Nemecku je potopenie Wilhelma Gustloffa dodnes považované za jeden z najhorších sovietskych zločinov. Rozhodne sa jedná o udalosť, ktorá by nemala byť zabudnutá.