Spravodaj

V sedemdesiatych rokoch minulého storočia Boeing pracoval na rozsiahlom projekte, ktorý by veľké "Jumbo jety" premenil na lietajúce nosiče stíhačiek (alebo lietajúce lietadlové lode, ak chcete). Projekt sa nazýval AAC (Airborne Aircraft Carrier) a mal využiť vtedy najväčších civilných lietadiel Boeing 747. Hoci žiadna 747 nebola v skutočnosti konvertovaná, celý koncept žije vďaka programu Gremlins, ktorý je pod hlavičkou americkej agentúry DARPA.

Jedným z veľkých snov letectva v posledných sto rokoch bolo vytvorenie "lietajúcich lietadlových lodí". Takýto stroj by dokázal na akúkoľvek situáciu reagovať oveľa rýchlejšie než klasické plavidlá a zároveň by ho rýchlosť chránila pred jednoduchým zničením. Kto navyše videl film Avengers, musí uznať, že by to bolo veľmi "cool".

Podľa uniknutého dokumentu Boeing reálnu uskutočniteľnosť myšlienky v sedemdesiatych rokoch naozaj podrobne skúmal. Voľba lietadla bola jasná, proste ten najväčší civilný stroj, čo bol k dispozícii: Boeing 747. AAC mal niesť až desať "mikrostíhačov" vrátane výzbroje, paliva a posádok.

Lietadlo by využívalo vnútorného pásového dopravníka a malo byť schopné každých 80 sekúnd vypustiť jeden stroj, čo by znamenalo, že kompletná letka by bola vo vzduchu do pätnástich minút. Akonáhle by bola misia splnená, 747 by stíhače zachytila, napasovala späť do vnútorného hangáru a opäť prezbrojila.

AAC mal byť rýchlou projekciou vzdušných síl v krízových zónach. Predsa len, keby na nejaké miesto priletelo iba desať takých strojov, velitelia by okamžite mali k dispozícii sto plne vyzbrojených stíhačov. Navyše by AAC mohol slúžiť ako naozaj účinný sprievod bombardérov B-52 Stratofortress.

Bohužiaľ, hoci celý koncept znel zaujímavo, trpel celým radom veľmi závažných problémov. Po prvé, vtedajšia technika nebola ani zďaleka taká bezpečná ako dnes a bezpochyby by došlo k celej rade nehôd. Každá takáto nehoda plne naloženej 747 by zničila jedenásť lietadiel a potenciálne zabila jedenásť posádok. Ďalším problémom bolo, že nebol k dispozícii spoľahlivý systém vnútorného dopravníka, ani systém vypúšťania a záchytu stíhačov.

Problémom bol aj koncept "mikrostíhačov". Vtedy jednoducho neexistoval dostatočne malý stroj, ktorý by sa vtesnal do 747 a ako taký by sa musel vyvíjať úplne od piky. S tak malým miestom by si konštruktéri museli vybrať medzi silnou výzbrojou, veľkou rýchlosťou a doletom. Navyše takýto stroj musel súperiť s lietadlami ako bol MiG-25 Foxbat, čo je záchytné stíhacie lietadlo s nesmierne silnými motormi, polo aktívnym radarom a štvoricou riadených striel. Je možné, že by vývoj zhltol extrémne množstvo peňazí, len aby výsledok bol podradný klasickým palubným či pozemným lietadlám.

Ako sa na vlastnej koži presvedčili posádky bombardérov B-52 vo vojne vo Vietname, protilietadlové rakety ako SA-2 boli ďaleko väčším problémom než stíhacie lietadlá. AAC v tomto ohľade chýbala akákoľvek ochrana. Boeingu navyše pravdepodobne chýbal vtedy tajný výskum technológie stealth, ktorý dnes lietadlám pomáha prekonať obranu nepriateľa. Bombardéry B-1B a B-2A, do výzbroje zaradené asi o desať rokov neskôr, boli vytvorené tak, aby bez spozorovaní prenikali nad Sovietsky zväz a nepotrebovali sprievodné stíhače.

Napriek tomu, že program AAC nebol úspešný, sen o tomto koncepte žije ďalej.

Projekt Pentagonu, nazvaný X-61 Gremlins vyvíja nová bezpilotné lietadlá, ktoré môžu byť vypúšťané z C-130 Hercules. Drony Gremlin môžu byť vybavené pokročilými senzormi, rušičkami a raketovou výzbrojou. Po splnení misie sa navyše môžu vrátiť do materského lietadla či sami pristáť na vopred určenom mieste. Taký malý, turbínou poháňaný dron je na vývoj i výrobu ďaleko lacnejšií, než pilotovaný mikrostíhač.

Samozrejme, je otázka, či z projektu Gremlins niečo v skutočnosti bude, v Amerike sa aj veľmi sľubné projekty rušia veľmi často.