Spravodaj

Trochu čísel

Skôr než sa pustíme do histórie týchto železobetónových monštier, pozrime sa na niekoľko údajov. V Albánsku sa dnes nachádzajú státisíce bunkrov. Presné číslo nikto nepozná, ale odhady sa pohybujú medzi 175 000 a 750 000. Možno sa to zdá ako obrovský rozsah, no výstavba prebiehala chaoticky a prísne tajne. Aj pri najstriedmejších odhadoch pripadá sedem bunkrov na každý kilometer štvorcový. Mnohé väčšie bunkre sú navyše navzájom prepojené tunelmi, čo robí z Albánska druhý najviac poddolovaný štát sveta (prvým je Severná Kórea, kde sa výstavba bunkrov pokračuje dodnes). Odstránenie jedného malého dvojmiestneho bunkra by stálo štátnu pokladnicu tejto pomerne chudobnej krajiny asi 800Eur.

Posledný stalinista Európy

Prečo vlastne táto malá krajina na juhu Európy potrebovala toľko bunkrov? Dôvodom bola politika komunistického vodcu Albánska, Envera Hoxhu (čítaj Hodža). Tento charizmatický tyran začínal ako vodca komunistických partizánov počas druhej svetovej vojny a vďaka podpore Moskvy sa nakoniec stal neobmedzeným pánom celého Albánska. Počas prvých štyroch rokov jeho vlády (1945 – 1949), keď bolo potrebné potlačiť opozíciu, prišlo o život viac Albáncov než počas celej druhej svetovej vojny. Na druhej strane sa mu však podarilo zlepšiť ekonomickú situáciu krajiny, zvýšiť gramotnosť a zaviesť rovnosť pohlaví. Albánsko tiež vyhlásil za prvú ateistickú krajinu sveta a prenasledoval kresťanov aj moslimov.

Všetko sa začalo komplikovať až po smrti Stalina a výmene moci. Nový vládca Kremľa, Nikita Chruščov, sa v roku 1956 ostro vymedzil voči Stalinovi. To však Hoxha, ako veľký obdivovateľ Stalina, nevedel zniesť a vypovedal poslušnosť Moskve. Podobne sa rozhádal aj s Juhosláviou. Svojho posledného spojenca, Čínsku ľudovú republiku, zavrhol po tom, čo v roku 1978 povolila návštevu prezidenta USA. Extrémne paranoidný Hoxha sa nakoniec vyhlásil za posledného pravého komunistu a ochrancu krajiny pred imperialistami, sovietskymi kontrarevolucionármi, maoistami aj Juhoslovanmi.

Výstavba bunkrov

Zlom nastal v roku 1968. Hoxha odsúdil útok na Československo, ktorý pochopil ako začiatok ťaženia proti „odpadlíkom“. Ďalším cieľom logicky považoval seba, hoci chudobné a rozvrátené Albánsko vtedy žiadnu z veľmocí veľmi nezaujímalo. Rozkázal teda rozsiahlu „bunkrifikáciu“. Ako bývalý partizán sa spoliehal na všeľudové povstanie, ktoré sa malo opierať práve o sieť pevností. Výstavbou bol poverený inžinier Josif Zagali. Dodnes sa traduje, že po dokončení prvého bunkra ho Hoxha prinútil vliezť dovnútra a bunker nechal ostreľovať tankami. Žiaľ pre Albáncov, inžinier prežil a výstavba sa mohla rozbehnúť naplno.

Najbežnejším typom bunkra bol takzvaný Quender Zjarri („strelecká pozícia“) – jednoduchá betónová kupola so strieľňou. Bola určená pre dvoch vojakov, hoci s rozmermi 1,8 m × 1,5 m nešlo o nič pohodlné. Tieto bunkre sa stavali takmer všade – od pláží po hory – a často boli prepojené tunelmi. Ďalším typom bol Pike Zjarri („strelecký bod“), ktorý mal polomer osem metrov a slúžil ako miestne veliteľstvo a pevnosť. Stavali sa aj väčšie pevnosti, zachovalo sa dokonca niekoľko betónových hangárov či prístavísk pre ponorky. V hlavnom meste Tirana sa dodnes nachádza aj osobný Hoxhov bunker. Logika albánskych vojenských inžinierov bola občas naozaj zvláštna – niektoré dvojice bunkrov sú zrejme určené na likvidáciu vnútorných nepriateľov, pretože ich strieľne mieria priamo proti sebe. Iné kontrolujú skalnaté svahy (asi pre prípadný útok horolezcov) alebo opustené pobrežie.

Bunker kam sa pozrieš

Tento megalomanský projekt zasadil albánskej ekonomike ďalšiu hlbokú ranu, no aj tak komunistický režim pretrval až do roku 1992 (v tom čase už bol Enver Hoxha mŕtvy). Železobetónové dedičstvo však krajine zostalo. Albánci sa dodnes snažia s bunkrami vysporiadať, no likvidácia takého množstva nie je z ekonomických ani praktických dôvodov možná. Niektoré väčšie mestské bunkre sa premenili na reštaurácie či kaviarne, menšie slúžia ako senníky, obilné sklady či originálne pece na pizzu. V jednom z najväčších armádnych bunkrov bolo otvorené múzeum BunkArt, ktoré sa venuje životu obyčajných Albáncov počas Hoxhovho režimu a organizovaniu kultúrnych podujatí. Mnohé bunkre sa stali cieľom vojenských nadšencov. Betónové kupoly predstavujú symbol temnej minulosti aj turistickú atrakciu. Albánske bunkre tak zostávajú vojenským unikátom aj smutným mementom paranoje a megalománie jedného diktátora.