Spravodaj

Vznik štátu Izrael

Boj o holé prežitie

Kontrola nad územím bola odovzdaná novo vzniknutej OSN, ktorá vypracovala návrh na rozdelenie územia medzi moslimov a Židov, s Jeruzalemom ako neutrálnym územím pod medzinárodnou správou. Tento návrh však nebol prijateľný pre radikálnych sionistov a predovšetkým arabských Palestínčanov. Vadilo im, že 56 percent pôvodného britského územia malo pripadnúť 650 000 Židom, zatiaľ čo dvakrát početnejšie moslimské obyvateľstvo sa malo čiastočne presídliť. Britský mandát oficiálne skončil 14. mája 1948 a práve v tento deň bol vyhlásený nezávislý štát Izrael – prvý židovský štát od dobytia Judey Rimanmi v roku 135. Jeho prvým predsedom vlády sa stal David Ben Gurion. Ihneď po vyhlásení nezávislosti bol nový štát napadnutý Egyptom, Sýriou, Transjordánskom (dnes Jordánsko), Irakom, Libanonom a Palestínčanmi.

Armáda Izraela bola oveľa menej početná, ale bola odhodlaná a výborne vycvičená. Mnoho dôstojníkov i obyčajných vojakov totiž počas druhej svetovej vojny bojovalo na strane Spojencov a svoje skúsenosti teraz dokázali využiť. Po počiatočnom ústupe sa Židom podarilo zorganizovať a stabilizovať front. Do Izraela tiež začala prúdiť vojenská pomoc zo zahraničia, pretože mladý štát podporovali aj Spojené štáty a Sovietsky zväz. Jedným z kľúčových organizátorov tejto pomoci bol aj náš minister zahraničia Jan Masaryk, ktorý zaistil Izraelčanom mohutnú pomoc z Československa. Táto pomoc nebola v Izraeli zabudnutá ani napriek neskoršiemu politickému obratu východného bloku vrátane Československa. Vďaka dodávkam a rozhádanosti arabskej koalície sa nakoniec izraelskej armáde podarilo prejsť do protiútoku a dokonca obsadiť viac územia, než bolo pôvodne Izraelčanom prisúdené. Na jar 1949 sa podarilo uzavrieť separátny mier medzi Izraelom, Egyptom a Transjordánskom. K úplnému prímeriu nakoniec došlo v júni. Izrael získal celé územie bývalej Palestíny s výnimkou Pásma Gazy, Západného brehu Jordánu a Golanských výšin.

Suezská kríza a Sinajská vojna

Ďalších sedem rokov panoval mier, ktorý bol však pri každej príležitosti oboma stranami porušovaný. Toto obdobie poskytlo Izraelčanom čas na vydýchnutie a konsolidáciu nového štátu. Do nového štátu tiež prišli ďalšie státisíce Židov. Na druhej strane však vojna spôsobila emigráciu asi 700 000 Palestínčanov do okolitých arabských štátov, ktorých vodcovia ich často používali pre svoje politické ciele. Rozbuškou pre ďalší vojnový konflikt sa stala politika egyptského prezidenta Gamála Násira, ktorý sa rozhodol v roku 1956 znárodniť Suezský prieplav a uzavrieť Tiranskú úžinu, čím zablokoval dôležitý izraelský prístav Ejlat. Izrael preto uzavrel koalíciu s Francúzskom a Britániou a spoločne 29. októbra napadli Egypt. Akcia bola z vojenského hľadiska veľmi úspešná, pretože izraelská armáda dobyla iba za tri dni celý Sinaj a britskí a francúzski výsadkári medzitým obsadili Suez. Všetky štáty koalície však čelili tvrdej kritike zo strany Spojených štátov, ktoré nakoniec donútili všetky strany k obnoveniu predvojnového stavu. Dôsledkom tejto zbytočnej vojny bolo aj zblíženie Egypta so Sovietskym zväzom.

Šesťdňová vojna

V regióne tak naďalej pretrvávali napäté vzťahy a všetky krajiny vrátane Izraela sa pripravovali na ďalšiu vojnu. Všetko sa ešte zhoršilo v roku 1964 po vzniku Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP), ktorej hlavným podporovateľom sa stal Egypt. Práve ten sa nakoniec spolu so Sýriou stal rozhodujúcim hráčom novej koalície arabských štátov. V máji 1967 potom Egypt použil osvedčenú taktiku: zablokoval Ejlat a začal rozmiestňovať svoje vojsko na hraniciach s Izraelom. Podobne konali aj Jordánsko, Sýria a Libanon, ktoré tiež zosilnili propagandu hlásajúcu nutnosť „zahnať Židov do mora“. To všetko bolo starostlivo sledované izraelskou rozviedkou a armádou. Izraelský generálny štáb preto nakoniec (v súlade s osvedčenou vojenskou poučkou, že najlepšia obrana je útok) rozhodol o preventívnom údere.

Pred svitaním 5. júna 1967 vzlietlo takmer celé izraelské letectvo a pod velením generála Mordechaja Hoda vykonalo ničivý nálet. Jediným úderom dokázali vyradiť väčšinu nepriateľského letectva (len Egypt prišiel za jediné ráno o štyri pätiny svojich lietadiel). Následne prešla výborne vycvičená a vyzbrojená izraelská armáda do generálneho útoku na všetkých frontoch. Počas iba piatich dní Izraelčania obsadili Sinajský polostrov, Západný breh Jordánu vrátane celého Jeruzalema a strategicky položené Golanské výšiny. Arabským štátom sa nakoniec podarilo uzavrieť s pomocou OSN veľmi nevýhodné prímerie. Izrael sa tak za iba dvadsať rokov premenil zo štátu bojujúceho o prežitie na regionálnu veľmoc s dobre obhájiteľnými hranicami. Na druhej strane však získal pod svoju správu státisíce nepriateľských Palestínčanov, ktorí získali pocit, že boli židovskými dobyvateľmi vyhnaní zo zeme svojich predkov. Vplyvom politického vplyvu okolitých štátov a náboženských radikálov nakoniec získali trvalú nenávisť voči Izraelu, ktorá spôsobuje množstvo utrpenia obom stranám aj v dnešnej dobe.

V nasledujúcom článku sa budeme venovať Jomkipurskej vojne, v ktorej musel Izrael opäť všetkými prostriedkami bojovať o svoju holú existenciu.