Spravodaj

Dá sa s istotou povedať, že zhodenie atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki bolo jednou z najvražednejších vojenských akcií  v histórii. V minulosti už prebehla celá škála rôznych štúdií, ktoré sa témou účinkov bômb zaoberali, ale až najnovšie z nich umožňujú porozumieť, koľko radiácie presne pohltili obete výbuchov do svojich kostí...

Jadrová zbraň sa drasticky líšila od všetkých ostatných, ktoré boli v predchádzajúcich rokoch použité počas vojny. Len bomba zhodená na Hirošimu zabila vyše 100.000 ľudí a ďalšie tisíce boli ožiarené rádioaktívnym spadom. Podľa odhadov zomrelo na následky jadrového bombardovania cez 160.000 ľudí. Mnoho historikov tiež tvrdí, že hoci bomby efektívne ukončili Druhú svetovú vojnu, ich bezprecedentne ničivá sila odštartovala ďalší konflikt, Studenú vojnu.

Pokusy zmerať presne poškodenie spôsobené Hirošime a jej obyvateľom "zaťažovali" vedca dlhé roky. Tesne po zhodení neexistovali prostriedky, ktoré by to dokázali presne zmerať, takže sa vychádzalo z príbehov prežitých a rôznej dokumentácie z tej doby. To však neznamená, že sa vedci nesnažili o maximálnu presnosť.

Komisia ABCC (Atomic Bomb Casualty Commission) založená v roku 1947 si uvedomila, že pre presné vyhodnotenie následkov bude treba dlhodobá štúdia. Japonskí vedci E. T. Arakawa a Takenobu Higashimura vydávali svoje štúdie o efektoch bômb po celé šesťdesiate roky.

V roku 1973 brazílsky fyzik Sérgio Mascarenhas robil pokusy s datovaním veku archeologických nálezov za pomoci absorbcie radiácie, čo je prakticky princíp dnešnej technológie radiouhlíkovej metódy datovania.

Mascarenhas si pochopiteľne uvedomil, že táto metóda má potenciálne uplatnenie aj mimo archeológie. Zaletel preto do Hirošimy a vďaka pomoci od inštitútu nukleárnej medicíny v Hirošime sa mu podarilo získať spodnú čeľusť obete výbuchu. Kým dokázal získať isté porozumenie k tomu, čo muselo vydržať telo obete pri explózii, stála mu v ceste veľká technická prekážka. Nedokázal rozoznať radiáciu absorbovanú kosťou od radiácie samotného výbuchu.

Presuňme sa o štyri desaťročia dopredu. Angela Kinoshita z univerzity Sagrado Coraçao v Sao Paule získala tú istú kosť, ktorú skúmal Mascarenhas v roku 1973. Vďaka pokroku v technológii bola Angela a jej tím schopná určiť, že čeľusť po výbuchu absorbovala 9,46 dávok gama žiarenia. Pre porovnanie, iba 5 dávok je už smrteľná dávka radiácie. Kompletnú štúdiu v angličtine nájdete tu.

Okrem toho, že štúdia poskytuje lepšie porozumenie k  tomu, čím museli prejsť obete hirošimského výbuchu, štúdia ukazuje aj to, čo sa môže prípadne stať keby vypukla jadrová výmena medzi nukleárnymi mocnosťami.