Na začiatku štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia bolo Imperiálne Japonsko na vrchole a veľká časť Ázie sa triasla pred jeho vojenskými silami. Teda, nielen Ázie. Ultra moderná (na vtedajšie pomery) armáda, letectvo aj námorníctvo úspešne bojovalo s nepriateľom od Číny až po Havaj a nikto s tým zatiaľ nemohol nič robiť. Japonské jednotky úspešne bojovali naprieč Pacifikom a vo februári roku 1942 ich zrak padol na malajský ostrov Singapur.
O Singapure sa rozhodne nedalo hovoriť ako o nejakej vojenskej veľmoci, ale ostrov samotný slúžil ako základňa pre 80 000 mužov britského impéria. Singapur bol pre Spojencov strategicky dôležitou oblasťou v boji proti japonskému imperializmu a ak chcel cisár Hirohito zasadiť Spojencom drvivý úder, musel Singapur získať do svojho držania. Japonci nakoniec kvôli získaniu ostrova zahájili dve obojživelné operácie ...
13. februára 1942 desiatky transportných lodí zaborili svoje provy do severovýchodnej časti ostrova Singapur. Z lodí sa vynorila vlna 13 000 japonských vojakov, ktorí okamžite začali s pochodom na hlavné mesto. Medzi nimi a mestom stálo iba 1400 malajzijských, austrálskych a indických vojakov, ktorí z väčšej časti nikdy nezažili skutočný boj. Medzi odvážnymi obrancami bol aj dvadsaťsedemročný malajský dôstojník Adnan bin Saidi. Poručík Adnan velil čate 42 mužov a bol súčasťou síl, ktoré mali brániť kľúčové vyvýšené miesto známe ako Ópiový pahorok (Opium Hill), z ktorého sa dali pohodlne strážiť miestne zásobovacie trasy a niekoľko britských muničných skladov. Adnanovi vojaci boli neskúsení mladíci, zle vyzbrojení a mali čeliť sile elitných japonských bojovníkov z imperiálnej divízie "Chryzantéma". Možno si hovoríte, že divízia pomenovaná po kvetine, ktorá sa dá použiť pri príprave čaju, predsa nemôže byť elitná. To by však bola chyba, chryzantéma bola oficiálnym symbolom cisára, takže sa môžete staviť, že v nej boli samí skúsení a vojnou zocelení bojovníci. Malajci tiež mali len veľmi málo munície, málo ťažkých zbraní a boli prečíslení bez nádeje, že by v bližšej dobe mohli doraziť posily či zásoby. Poručík sa na boj pripravil ako mohol, so svojimi mužmi sa zakopal v pozíciách a pripravoval ich na boj o holý život.
Netrvalo to dlho než Japonci dorazili a začali svoj útok poriadnou delostreleckou prípravou, cielenú na pahorok a jeho okolie. Akonáhle bola nepriateľská pozícia po dlhom odstreľovaní narušená, japonská pechota začala svoj útok na kopec. Napriek tomu, že boli ozbrojení len mizernými puškami a Japonci disponovali pomaly viac mužmi, ako oni nábojmi, Malajci dokázali svoju pozíciu držať naozaj statočne. Nakoniec ale japonské jednotky dokázali preraziť skrz malajzijskú armádu a medzi dvoma skupinami sa rozpútal brutálny boj muža proti mužovi. Tohto boja na blízko sa spočiatku Adnanova čata nezúčastnila, ale keď išlo naozaj do tuhého Adnan dal mužom rozkaz nasadiť bajonety na pušky a vyraziť proti nepriateľovi. Táto taktika zafungovala, japonské línie boli prerazené a preživší boli zahnaní na ústup.
Japonci ale svoje impérium nepostavili na ustupovaní, takže okamžite po zahnaní do úzadia začali pracovať na pláne, ktorý im mal zabezpečiť zničenie spojeneckých jednotiek v okolí Ópiového pahorku. Jedna kompletná rota Japoncov sa prezliekla do uniforiem spojeneckých vojakov a začala pochodovať smerom k miestam, ktoré držali Adnanovi muži, ako by ich chceli posilniť. Adnan však na lesť neskočil. Prakticky okamžite si všimol, že pochodujúce jednotko ide v radoch po štyroch mužoch, zatiaľ čo spojenci zvyčajne pochodovali po troch. Adnan potichu upozornil svojich mužov a akonáhle Japonci dorazili na dostrel zbraní, Malajci okamžite začali paľbu a prakticky celú rotu postrieľali.
Japonci už boli zo zdržania pomerne zúfalí a rozhodli sa nasadiť rokmi preverenú taktiku ľudskej vlny. Proti nejakým štyridsiatich mužom s dvoma guľometmi a pár mínometom vyrazilo do boja niekoľko tisíc Japoncov naraz. Samotné dve hodiny po rozprášení roty Japonci zahájili brutálny útok na pozície Spojencov ...
Malajzijskí vojaci dokázali Ópiový pahorok držať celých 48 hodín a za každý meter pôdy Japonci naozaj draho zaplatili. Situácia ale bola naozaj beznádejná. Prečíslení jeden proti stu, bez munície, jedla i zdravotníckeho vybavenia Malajci pozície držali s neuveriteľnou vytrvalosťou. Nakoniec bolo predsa len Japoncov príliš veľa. Počas bitky poručík Adnan pokračoval v kričaní rozkazov a presviedčal svojich mužov, aby bojovali do posledného dychu. Osobne skočil za jeden z guľometov a pálil kým mu šrapnel nezlomil ruku a aj potom do nepriateľov pálil z pištole. Keď mu došli náboje, bojoval s nožom proti nenávidenému nepriateľovi. Adnan odmietal ošetrenie aj evakuáciu z boja až do trpkého konca. Celá jeho jednotka bola do jedného zabitá ...
Keď sa dym na bojisku vyčistil, japonskí vojaci našli ťažko zraneného poručíka Adnana na bojisku a okamžite ho poznali ako "toho šialenca, čo osobne zabil niekoľko desiatok vojakov". Pokúsili sa ho vypočuť, keď nič nepovedal tak ho zmlátili, zavesili ho za chodidlo zo stromu a usmrtili pomocou bajonetov. Adnan bin Saidi im po boji natoľko ležal v žalúdku, že sa po dobití Singapuru japonská tajná polícia pokúsila nájsť a zabiť celú Saidiho rodinu a príbuzných. Našťastie nikdy nikoho z jeho príbuzných nenašli a tí bez ujmy prežili koniec Druhej svetovej vojny v roku 1945.
Bitka o Ópiový pahorok je považovaná za takú malajskú obdobu americkej bitky o Alamo. Za svoje hrdinské činy v roku 1942 je Adnan bin Saidi považovaný za národného hrdinu Singapura i Malajzie. Spolu so svojou jednotkou neskúsených vojakov dokázal vzdorovať jednej z najmocnejších vojenských síl vtedajšej doby a napriek tomu, že v skutočnosti nemal najmenšiu šancu vyhrať, donútil nepriateľa zaplatiť za každý meter zeme.
Česť jeho pamiatke!
