Spravodaj

Hovorilo sa im SADM (Special Atomic Demolition Munitions) čiže špeciálna atómová demolačná munícia. Boli to v skutočnosti malé nukleárne zbrane, ktoré ste si jednoducho mohli hodiť na chrbát a odniesť tam, kde to bolo potrebné.

Armáda USA aj námorná pechota disponovali počas Studenej vojny minimálne niekoľkými tuctami týchto "omrviniek". S muníciou trénovali len elitní vojaci, ktorí museli mať výcvik na infiltráciu nepriateľských línií a likvidáciu dôležitých strategických cieľov. Títo vojaci tiež vedeli, že využívanie týchto zbraní je extrémne nebezpečné a prípadné misie by boli prakticky samovražedné. Ak máte záujem, existuje interview, kde sa jeden z veteránov podobnej jednotky rozhovoril o živote v armáde a tréningu s atómovkou v batohu.
 

Teraz niečo málo k histórii tejto pozoruhodnej zbrane. Po vojne v Kórei americká armáda spoliehala na technickú prevahu svojho nukleárneho arzenálu, pretože krajiny Varšavského paktu mali veľkú prevahu v konvenčných silách. Američania boli schopní nasadiť celú radu taktických nukleárnych zbraní, či už sa jednalo o protiponorkové nálože alebo klasické nukleárne rakety, ktoré dokázali jedným zásahom zlikvidovať veľké množstvo nepriateľské techniky a pechoty.

SADM vážil iba 26 kg (to je na atomovku naozaj málo) a bol zapuzdrený v hliníkovo-laminátovej konštrukcii. Zbraň mohla byť prenášaná na špeciálnom chrbtovom postroji, byť ťahaná na lyžinách cez zasnežený terén alebo jednoducho zhodená na padáku priamo do nepriateľského územia.

Hlavnými cieľmi týchto bômb mali byť napríklad nepriateľské letiská, prístavy, industriálne centrá a pod. Na bojiskách by boli tiež použiteľné, vytvorili by radiačne neprístupné zóny, ktorými by nepriatelia nedokázali prejsť.

Mark Bentley, veterán jednotky cvičiaci práve s touto zbraňou, v interview spomínal ako bol trénovaný v prenášaní zbrane, jej umiestnení a následnej aktivácii a nastavení časovačov. Už vtedy bolo Bentleyimu jasné, že akákoľvek misia so SADM bola samovražedná. Bomba mala explozívnu silu jednej kilotony TNT (čo je zhruba 1/15 bomby zhodenej na Hirošimu), takže ktokoľvek by bombu nastavil, bol by s najväčšou pravdepodobnosťou zabitý výbuchom. Navyše, ako Bentley tvrdí, vždy musel niekto pri bombe zostať, aby nedošlo k jej deaktivácii nepriateľom.
 

Bomby B54 boli vyradené z arzenálu v roku 1989, hoci Bentleyeho jednotka bola deaktivovaná ďaleko skôr. Aj keď nikto v Pentagone nikdy oficiálne nepovedal, prečo bola SADM vyradená, bolo to zrejme kvôli nízkej pravdepodobnosti úspechu pri nasadení v totálnej vojne.

Navyše, pri nasadení podobnej zbrane sa mohlo všeličo pokaziť. Lietadlo nesúce zbraň aj jej tím mohlo byť zostrelené, tím samotný mohol byť za nepriateľskými líniami zajatý či zabitý ešte pred splnením cieľa. Generáli sa vlastne vo výsledku ani nemuseli dozvedieť, či bola misia naozaj úspešná. Navyše, ak by cieľ naozaj stál za likvidáciu nukleárnymi zbraňami, existovali a existujú ďaleko spoľahlivejšie nosiče jadrových hlavíc, než je vojak s batohom.

Ďalším problémom bola samotná veľkosť a účinnosť B54. Bola tak blízko konvenčným zbraniam, že existovala väčšia pravdepodobnosť, že bude použitá na bojisku. Použitie nukleárnej zbrane by potom mohlo viesť ku rovnakej odpovede od nepriateľa, čo by mohlo vyústiť k plnej nukleárnej výmene, ktorá by dosť pravdepodobne zlikvidovala celé ľudstvo.

Dnes už sú časy (či skôr technológia) iné ako za doby Studenej vojny, takže väčšinu misií, čo mala zastať B54, dokážu splniť konvenčné sily. Pravdepodobne už nikdy podobnú zbraň kvôli jej praktickej nepraktickosti neuvidíme.