Spravodaj

Útek zo školy

Náš príbeh sa začal odohrávať v júni 1965 v Nuku'alufe, hlavnom meste súostrovia Tonga. Miestna katolícka internátna škola pre chlapcov bola navštevovaná deťmi z celého súostrovia a panoval v nej veľmi prísny režim. Šesť chovancov sa napokon rozhodlo, že toho už majú dosť. Šestnásťročný Stephen (Sione) Fataua, pätnásťročný Mano Totau a ich štyria mladší kamaráti Luke, Fatai, Tevita a Kolo sa jednoducho jedného rána vykradli zo školy a „vypožičali“ si rybársky čln, v ktorom plánovali vyraziť za dobrodružstvom. Pravdepodobne s cieľom doplávať na nejaký iný ostrov.

V člne mali len dve vrecia banánov, niekoľko kokosov a plynový varič. Nevzali si kompas ani mapu, takže ich plavba rozhodne nemohla dopadnúť dobre. Najprv však išlo všetko skvele, more bolo pokojné a obloha jasná. Počas prvej noci ale chlapci urobili fatálnu chybu, ktorá rozhodla o ich ďalšom osude: zaspali. Počas ich spánku sa totiž rýchlo zmenilo počasie a došlo k búrke. Kým si prebudení chlapci uvedomili nebezpečenstvo, tak už bolo neskoro na to čokoľvek podniknúť. Neovládateľný čln bol hnaný vetrom a vlnami do neznáma. Po ôsmich dňoch sa pred vyčerpanými a dehydratovanými chlapcami ako zázrakom objavil malý ostrov, na ktorom sa im podarilo pristáť.

Stroskotanci

Chlapci mali obrovské šťastie, že sa im vôbec podarilo na ostrovček menom Ata naraziť a pristáť na ňom. Tento ostrovček (skôr kus skaly pokrytý palmovým hájom) má totiž len 1,5 km2 a nachádza sa v inak pomerne pustej časti Pacifiku. V minulosti na ňom bola domorodá dedina, ktorá ale bola v devätnástom storočí opustená.

Novopečení stroskotanci si veľmi rýchlo uvedomili v akom zúfalom sú postavení. Na ostrove totiž nebola pitná voda a neviedli okolo neho žiadne významné lodné trasy. Aj napriek tomu ale chlapci dokázali zachovať chladnú hlavu. Využili nedávneho dažďa a zozbierali z listov paliem vodu do škrupín kokosov, ktoré našli na ostrove. Veľkou vzpruhou sa pre nich stal aj oheň, ktorý rozrobil najstarší Stephen pomocou dvoch paličiek. Ten sa tiež spolu s pätnásťročným Manom ​​ujal vedenia chlapcov.

Chlapci sa dokázali veľmi rýchlo naučiť spolupracovať. Zbierali drevo, vodu a kokosy. Okrem toho neustále udržovali na pláži oheň. Každý deň potom zakončili hrou na primitívnu gitaru vyrobenú z kokosov a modlitbou. Okrem toho si rýchlo osvojili aj veľmi účinnú metódu riešenia rôznych sporov: vždy, keď sa medzi niektorými dvoma chlapcami začalo schyľovať k hádke, tak ostatní zasiahli a poslali oboch vinníkov na opačné konce ostrova. Po určitej dobe ich zavolali späť a všetko v pokoji prediskutovali. Vďaka tomu sa nenaplnili temné vízie Williama Goldinga z jeho knihy Pán múch. V tejto knihe autor načrtáva veľmi podobnú situáciu, chlapci však nie sú schopní spolupracovať, a nakoniec kvôli vzájomnej nenávisti dokonca zapália celý ostrov.

15 mesiacov na ostrove

Na ostrove ale chlapci zažili aj krušné časy. Počas obdobia sucha im totiž došla voda a oni zostali odkázaní na krv z ulovených vtákov. Aj v tejto situácii si ale dokázali zachovať vieru a modlili sa za každého zabitého vtáka. Zďaleka najhoršie chvíle ale prišli po tom, čo Stephen spadol z útesu a zlomil si nohu. Ostatným sa našťastie podarilo vytiahnuť ho späť hore a ošetriť mu nohu pomocou vetiev a lístia.

Ich celková situácia sa zlepšila, až keď po nejakej dobe objavili pozostatky domorodej dediny, v ktorej našli taro (rastlina s jedlou hľuzou) a kurčatá. Celú dobu tiež udržovali oheň, čo sa im nakoniec vyplatilo. 6. októbra 1966 ho uzrela loď austrálskeho kapitána Petera Warnera, ktorý nariadil podrobnejší prieskum ostrova. Našiel tam šesť špinavých, ale zdravých chlapcov, ktorých sa rozhodol dopraviť domov.

Z ostrova do väzenia

Po 16 mesiacoch sa tak mladí stroskotanci vrátili na ostrov Tonga. Ak by ste ale čakali srdcervúce privítanie, tak sa mýlite. Ihneď po príchode boli všetci chlapci zatknutí a uväznení za krádež lode. Našťastie si ich ale obľúbil kapitán Warner, ktorý ich dlh splatil. Chlapci sa tak mohli vrátiť k svojim rodičom a austrálsky kapitán sa po odvysielaní televíznej reportáže stal tonžským národným hrdinom. Bol dokonca pozvaný na audienciu k tonžskému kráľovi, pri ktorej mu bolo udelené právo na lov homárov v tonžských vodách.

Peter Warner nakoniec založil prosperujúcu rybársku spoločnosť, ktorej zamestnancami sa stali aj všetci stroskotanci z ostrova Ata. Ich príbeh nám dodnes ukazuje, že vďaka spolupráci a vzájomnej dôvere môžeme dokázať aj inak nemožné.