Spravodaj

Výprava uruguajských futbalistov

Tento tragický príbeh začal úplne nevinne. Zástupcovia amatérskeho študentského ragbyového tímu Old Christians Boys dojednali priateľské stretnutie s čílskym tímom Old Boys Club. Vo štvrtok 12. októbra 1972 odštartovalo uruguajské lietadlo FH-227 z hlavného mesta Montevideo. Na palube bolo 19 športovcov, 21 ich príbuzných a priateľov a 5 členov posádky, celkom teda 45 ľudí. Kvôli búrke muselo lietadlo pristáť v argentínskej Mendoze.

Ďalší deň, keď sa počasie zdanlivo upokojilo, vyrazilo lietadlo na záverečnú etapu letu, prelet Ánd do Čile. Nad Andami však nečakane zhustla hmla a piloti veľmi rýchlo stratili orientáciu. Predpokladali, že už preleteli vysokohorský masív a rozhodli sa klesnúť pod hmlu. Náhle sa však pred šokovanými pilotmi vynoril z hmly útes. Začali okamžite stúpať, bolo však už neskoro. Lietadlo havarovalo v nadmorskej výške 3 500 m n. m. v nepreskúmanej andskej divočine. Náraz v rýchlosti cca 350 km/h odtrhol zadnú časť lietadla a jedno krídlo. Zo štyridsaťpäť ľudí zostalo po pár dňoch nažive iba 29, zomreli obaja piloti aj lekár tímu. Velenia sa teda ujal kapitán ragbistov Marcelo Perez a Zerbino a Canessa, študenti prvého ročníka medicíny a začali sa starať o ranených.

Čakanie na záchranu a kanibalizmus

Perez organizoval zbieranie a triedenie trosiek z lietadla. Preživší vytvorili z trosiek kabíny provizórne obydlie a vyrobili si teplé oblečenie zo sedačiek a batožiny. Získavali vodu zo snehu pomocou kusu plechu a slnečného svetla. Najväčším problémom však bolo jedlo. Mali iba trochu potravín a alkoholu z príručnej batožiny. Skúšali jesť kožené poťahy zo sedačiek a vatovú výplň, tá však kvôli obsiahnutým chemikáliám stav stroskotancov iba zhoršovala. Po desiatich dňoch navyše v rádiu počuli správu o ukončení pátrania.

Do popredia sa teda dostala otázka, čo všetko je schopný človek urobiť pre svoje prežitie. Myšlienka kanibalizmu bola spočiatku zavrhnutá, po desiatich dňoch už ale nezostávala iná alternatíva ako smrť vyhladovaním. Pud sebazáchovy nakoniec zvíťazil. Najprv pojedali iba malé časti mäsa sušené na slnku, neskôr došlo aj na zvyšok tela. „Urobil som to z jediného dôvodu, pretože som si myslel, že keby som ja zomrel, bol by som hrdý na to, že by som sa potom mohol stať súčasťou života niekoho iného,“ vyhlásil neskôr jeden z preživších.

Sedemnástu noc po nehode navyše došlo k fatálnej lavíne, ktorá poborila trup lietadla a zabila osem ľudí, vrátane vodcu Pereza. Ostatným začalo byť jasné, že jedinou nádejou je pochod do civilizácie.

Záchranná výprava

Postupne umierali ďalší ľudia na následky svojich zranení a podchladení. Jeden človek zomrel v novembri na podvýživu, pretože odmietol jesť ľudské mäso. Nakoniec bolo rozhodnuté, že traja najsilnejší muži (všetkých päť žien na palube už zomrelo) vyrazia smerom na západ a pokúsia sa dôjsť do civilizácie. Nando Parrado, Roberto Canessa a Antonio Vizintín vyrazili dva mesiace po páde lietadla. Vizintín sa po niekoľkých dňoch vrátil späť, pretože už bol veľmi slabý. Zvyšná dvojica zliezla 4 600 m vysoký ľadovec a prešla za sedem dní 61 kilometrov. Nakoniec stretli na pokraji zrútenia čílskeho pastiera, ktorý im poskytol pomoc a zalarmoval úrady.

22. decembra, 70 dní po tragédii boli trosky lietadla objavené helikoptérou a o dva dni neskôr bolo zvyšných štrnásť preživších dopravených do santiagskej nemocnice.

Po vyliečení na nich začal doliehať veľký mediálny tlak. Preživší sa nesnažili nič skrývať a úprimne popísali celú udalosť. Kanibalizmus im bol dokonca odpustený katolíckou cirkvou, ktorá to zdôvodnila tým, že by bol väčší hriech pasívne očakávať svoju smrť. Na mieste tragédie bol vztýčený drevený kríž, pri ktorom sa každý rok všetkých 16 preživších stretáva a spomína na tých, čo také šťastie nemali.