Upravit stránku
Za Druhej svetovej vojny nedošlo k žiadnemu veľkému prímeriu ako na Vianoce v roku 1914, počas prvej svetovej vojny. Vtedy tisíce francúzskych, nemeckých a britských vojakov opustili svoje zákopy a stretli sa v "krajine nikoho", aby si vymenili darčeky, jedlo a príbehy. Generálom oboch strán sa také bratríčkovanie nepáčilo, takže dohliadli na to, aby boli podobné rokovania trestané, takže k ďalšiemu prímeriu už druhýkrát počas vojny (ani tých ďalších) nedošlo. Napriek tomu v decembri roku 1944, počas bitky o výbežok, zatiaľ čo Američania urputne bránili svoje pozície proti nemeckému útoku, malý záblesk človečenstva viedol k úžasnej udalosti na Štedrý deň. A postarala sa o neho nemecká matka ...
Traja americkí vojaci, z ktorých jeden bol vážne zranený, boli stratení v snehom zasypanom Ardenskom lese a pokúšali sa nájsť priateľské línie. Na nohách boli už tretí deň a zvuky bitky zneli v okolitých kopcoch. Potom, na Štedrý deň, narazili na malú chatu v horách.
Elisabeth Vincken a jej dvanásťročný syn Fritz dúfali, že sa otec vráti, aby s nimi strávil Vianoce, ale na to bolo už príliš neskoro. Ich rodina pôvodne žila v nemeckom meste Aachen, ale odtiaľ sa museli kvôli neustálemu bombardovaniu odsťahovať do malej chatky v Hurtgenskom lese, čo bolo kúsok od belgickej hranice.
Náhle niekto zaklopal na dvere. Elizabeth sfúkla sviečky a otvorila dvere. Za nimi boli dvaja nepriateľskí americkí vojaci a tretí ležal na snehu. Napriek ich zanedbanému zovňajšku sa zdali len o trochu starší ako malý Fritz. Boli ozbrojení a pokojne mohli dovnútra vtrhnúť, napriek tomu sa rozhodli zaklopať. Elizabeth ich teda pozvala dnu. Hoci ona nevedela anglicky a oni nemecky, dokázali sa dohovoriť lámanou francúzštinou. Elizabeth si vypočula ich príbeh a začala pripravovať večeru - zemiaky a pečeného kohúta.
Kým sa kohút pripravoval, ozvalo sa ďalšie zaťukanie na dvere a malý Fritz šiel otvoriť. Za dverami však stáli štyri ozbrojení vojaci Wehrmachtu ... Trest za prechovávanie nepriateľa bola vtedy okamžitá poprava. Elisabeth to veľmi dobre vedela, odstrčila syna a stúpla si von. Pred chatou stál desiatnik a traja veľmi mladí vojaci, ktorí jej popriali veselé Vianoce a zároveň poprosili o ubytovanie a trochu tepla. Elisabeth ich pozvala dnu, ale varovala ich, že vo vnútri sú ďalšií návštevníci, ktorých rozhodne nebudú považovať za priateľov. Desiatnik sa ostro spýtal, či sú to Američania a ona odpovedala, že to sú traja stratení muži, ktorí rovnako ako oni hľadali teplo a odpočinok. Zatiaľ čo na ňu desiatnik pozeral, Elisabeth utrúsila ešte vetu: " Es ist Heiligabend und hier wird nicht geschossen." čo sa dá preložiť ako:"Je Štedrý večer a tu sa strieľať nebude." Trvala tiež na tom, aby Nemci zanechali svoje zbrane vonku pred chalupou. Po chvíli premýšľania Nemci poslúchli, zatiaľ čo si Elisabeth vyžiadala to isté od Američanov.
Nálada v chalupe bola pochopiteľne plná nedôvery a strachu, zatiaľ čo si Nemci a Američania nedôverčivo prezerali jeden druhého. Teplo a vôňa pečeného kohúta nakoniec urobila svoje a napätie postupne opadlo. Nemci zo svojho vybavenia vykúzlili fľašu vína a bochník chleba. Kým sa Elisabeth starala o varenie, jeden z nemeckých vojakov, zhodou okolností bývalý študent medicíny, sa pozrel na zranenia ležiaceho Američana. V angličtine mu vysvetlil, že chlad zabránil infekcii v nohe, ale že stratil naozaj veľké množstvo krvi. To, čo potreboval bolo jedlo a dostatok odpočinku. Keď bolo jedlo pripravené, atmosféra bola už celkom uvoľnená.
Prímerie medzi vojakmi trvalo cez celú noc až do rána. Nemecký desiatnik sa pozrel k Američanom do mapy, poradil im najlepšiu cestu k ich líniám a poskytol kompas. Na otázku, či sa majú vydať k blízkemu mestu Monschau desiatnik iba pokrútil hlavou a povedal, že mesto je už v nemeckých rukách. Elisabeth všetkým vrátila ich zbrane, nepriatelia si podali ruky a každý sa vydal opačným smerom ...
Fritz aj jeho rodičia nakoniec v zdraví prečkali vojnu. Jeho matka aj otec zomreli v šesťdesiatych rokoch a on sa oženil a presťahoval na Havaj, kde si otvoril na ostrove Honolulu pekárstvo. Dlhé roky sa snažil nájsť Američanov alebo Nemcov zo svojho vojnového príbehu, aby sa dozvedel, ako sa im viedlo. Jeho šťastie sa obrátilo až v roku 1995, kedy bol vysielaný program Unsolved Mysteries, kde sa ukázalo, že jeden z amerických vojakov žije v marylandskom dôchodkovom dome, kde ten istý príbeh rozpráva dlhé roky. Fritz do Marylandu zaletel a osobne sa stretol s Ralphom Blankom, jedným z amerických vojakov, ktorý pri sebe stále mal nemecký kompas a pôvodnú mapu.
Fritz Vinck nakoniec dokázal nájsť ďalšieho z Američanov, ale ani jedného Nemca. Fritz zomrel v roku 2002, takmer na deň presne 58 rokov od malého vianočného prímeria.

Novinky

Výber februárových noviniek 2020

Výber februárových noviniek 2020

Tak sa nám zase blíži koniec mesiaca a máme tu opäť taký menší prehľad nového i použitého tovaru, ktorý bol pridaný na e-shop, ale nevošiel sa do našich pravidelných...
Nový bezpilotný stíhač námorníctva na obzore

Nový bezpilotný stíhač námorníctva na obzore

Minulý týždeň, v celkom prekvapivom vyhlásení, americké námorníctvo odhalilo, že nielenže prestavilo niekoľko lietadiel pre elektronický boj EA-18G Growler na bezpilotnú verziu, ale...
Sedem mýtov a tipov, ktoré môžu zachrániť váš život

Sedem mýtov a tipov, ktoré môžu zachrániť váš život

Ak za sebou nemáte nejaký tréning (a za tréning nepovažujte sledovanie televíznych programov s "expertmi" na prežitie), zle vyhodnotená situácia vás môže stáť život (alebo...
Prehľad januárových noviniek 2020

Prehľad januárových noviniek 2020

Pretože newsletter dokáže obsiahnuť len niekoľko položiek, môže niekomu uniknúť celý rad zaujímavých noviniek z tovaru nového i použitého. Aby sme to napravili, pripravili sme pre...
Nahoru